Zamotávam sa do nich. Na dotyk sú hebké, akoby sa okolo mňa ovíjal hodvábny šál. Ich povrch chladí, no na druhej strane po prvom náznaku zimy sa po celej ich dĺžke rozširuje príjemné teplo, ktoré prechádza až do tých najmenších častí skrehnutého tela.
Niekde z rohov sa ozýva zvláštna hudba. Jej pôvod nie je známy, no všímam si, že je veselá, hravá, nekomplikovaná. Jednoduchá. Je to tu tak čisté. Prechádzam sa tými najočarujúcejšími závesmi a záclonami. Kde tu sa vyskytne čipka, či nejaká ozdoba, no prevažujú skôr tie bez ornamentov, bez čačiek.
Ako sa dostávam ku okrajom, pozorujem rôzne iné miestnosti, ktoré sú od tejto oddelené priesvitným, šedivým závesom. Nevidím dnu, hlbšie, nemôžem skúmať to, čo je ukryté za nimi. Zatiaľ mi je to odoprené. Nie je to užitočné. Som predsa v zóne šťastia, citov, možno aj zranení, no všetko to súvisí s tými ľudskými rozkošami a potešeniami, ktoré na ľudí čakajú. Až príliš krásne, príliš neuveriteľné. Je predsa samozrejmé, že tu asi nikto neostáva dlho. Hoci som tu videla pár prebleskujúcich tvárí, ktoré priam dychtili po tom, aby videli viac toho neuvereného, sviežeho, stále ma ovláda nepríjemný pocit, že i toto raz skončí, cítim, že ten koniec je blízko, akoby moje vnútro spriadalo sabotáž, revolúciu na šťastie.
Obzerám sa. Všade vznikajú prekrásne dúhy, na ktorých koncoch sa skutočne nachádza ten známy, legendárny poklad raráškov. Spomínam si, matne, akoby som to vyťahovala z nejakej bariny, že takéto mýty ma ovplyvňovali celý môj detský život. Videla som dúhu, a hneď som sa pokúšala nájsť niečo, čo v tom svete, kde som žila, neexistovalo. Ani nemohlo, nemalo tú možnosť. Ten svet bol príliš nereálny, príliš naplnený niečím, čomu každý hovoril "krutá realita". Pojem, ktorý je pre snílkov nezmyselný.
Realita nie je krutá. Krutou ju nazve každý, kto si myslí, že realita je to, čo sa odohráva, to, čo na človeka čaká každé ráno, len čo vstane z postele, niečo, čo sa nedá zmeniť žiadnym úsilí, či premenami seba samého. Niečo prudko striktné, nalinajkované, bezcenné, no predsa tak od mnohých žiadané. Avšak myslím, že je to nakoniec výber každého z nás. Dá sa zmeniť. Verím v to, že realita je taká, akú si ju vysnívame, ako nad ňou premýšľame. Nemusí byť bezvýhradne zastrašovacím manévrom dažďových dní.
Žiť vo svete, kde stromy nie sú bezduché zhluky buniek, ale bytosti - dryády a hamadryády. Vo svete, kde má slnko ten skutočný úsmev, ktorý kreslí detská, snivá ruka. Kde oblak zaprší na suchú dunu len preto, lebo ju má rád, lebo postrehol vo svojom duchu (áno, aj oblaky majú ducha) ľútosť. Vo svete, kde sa oázy vyskytujú všade len preto, aby si pri nich mohli ľudia odpočinúť. Vo svete, kde nikto nikoho neignoruje, kde po oblohe lietajú draky, kde sa myš udatne postaví kocúrovi a kde sa na konci dúhy nachádza kotlík plný zlatých dukátov. Kde sa z miesta na miesto prepravuje javorovými nažkami. Kde najdôležitejšou ozdobou v dome je rodinná atmosféra a pocit bezpečia. Vo svete, kde sa nachádza aspoň jedna veža, o ktorej by panovali rôzne strašidelné povesti...
A teraz cítim, že v takom svete som. Možno práve tie závesy a baldachýn rozprestrený po zemi prináša to, po čom som túžila. Tie myšlienky, ktoré by som potrebovala, vieru v niečo, čo sa skôr podobá rozprávke. Potrebovala by som zmenu reality, zmenu uhla pohľadu, dôveru v nemožné a opovrhnutie krutosti.
Blíži sa koniec. Stráca sa farebnosť. Nastupuje zima šťastia, blíži sa jar smútku. Tak to predpokladám. Nemýlim sa. Nastupuje šedá. Prekročím pomyslenú hranicu. A srdce mi zovrie chorobný strach, hlavu zavrie za mreže depresia. Ignorácia má tu hlavné slovo.
Posledné, čo si pamätám z blúdenia medzi roztrhanými, plápolajúcimi závesmi, sú spomienky na hudbu. Desivú, komplikovanú, narážajúcu na steny. Trhajúcu všetky predstavy a sny. A potom iba chladné pohľady a nemé výkriky do prázdna... A pocit beznádeje. To bolo všetko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár