Ako som už raz spomínala, život nie je to, čo chceme, ale to, čo máme. Keď sa obzrieme dozadu, určite sme si aspoň raz povedali, aké by to bolo, keby som sa vtedy rozhodli inak. Keby sme vykročila inou nohou, iným smerom... a možno by sme dnes boli niekde inde... s niekým iným.
Mne osobne sa vtedy v hlave vynárajú úvahy o tom, či všetko v živote máme už „niekde“ nalinajkované a to, čo sa udeje, ako sa rozhodneme, je aj tak vlastne dopredu dané. Možno máme možnosť to ovplyvniť, zmeniť, ale tak veľmi sa bojíme, že to ani neskúsime. Snažíme sa nevnímať tú „druhú“ možnosť, pretože by bola ťažšia, možno by stála viac boja a možno by ublížila viacerým ľuďom... ale vo vzduchu visí otázka, ako môžeme vedieť, že nebude na konci o to krásnejšia?!?!? Máme strach rozhodnúť sa „inak“, pretože by sme ublížili niekomu, na kom nám záleží. Ale nie je to tak vždy? Nech urobíme akékoľvek závažnejšie rozhodnutie, vždy tu bude niekto, komu tým ublížime...?!?! Vezmite si, že by ste sa ocitli v situácii, kedy si musíme vybrať medzi mužom, ktorého ľúbite a najlepšou priateľkou, ktorí sa vzájomne neznesú... nech sa rozhodneme akokoľvek, vaše rozhodnutie jednému z nich ublíži. A toto nie je jediná situácia v živote, existuje ich strašne veľa, ale rozpisovať ich tu, by bolo na dlho... určite ste každý aspoň jednu takú v živote zažili. Kedy ste nevedeli, „kam z konopy“...Ide o to, že nikdy nemôžete vyhovieť obom stranám. Buď budete mať jedno, alebo druhé, oboje sa nedá mať naraz... bohužiaľ... bolo by to fajn, ale nejde to. A ak by ste to chceli predsa len mať, zaručene nakoniec ublížite všetkým... a dokonca aj sebe... a môže sa stať, že vám nezostane nič. Bolo by krásne nikdy neublížiť, nech by sme sa rozhodli akokoľvek, možno to tak funguje v sne, ale nie v reálnom živote... realita je o niečom inom. Vždy si musíme vybrať...nikto sa nepýta, či chceme... buď, alebo... nič iné medzi tým neexistuje.
Niečo máme, niečo mať nikdy nebudeme a niečo by sme chceli, ale vieme, že to nemôžeme mať... nikdy, nech by sme pre to urobili a obetovali čokoľvek. Pretože to nezáleží (len???) od nás... nech by sme bojovali akokoľvek, nikdy to nebude naše. Pretože to patrí niekomu inému? Pretože to tak chcel osud? Pretože tak je to správne? Pretože takto sme to mali „predpísané“ a zmeniť to nejde????Neviem a myslím, že zaručene správna odpoveď na to nie je... hoci možno by sme ju niektorí potrebovali počuť. Aby pre nás niektoré rozhodnutia boli jednoduchšie... aby sme vedeli, ktorou cestičkou sa vybrať. Aby sme nestáli na križovatke plačúc, že nech pôjdeme tým, či oným smerom, niečo nám bude v živote chýbať a nikdy nezistíme, aké by to mohlo byť... keby sme sa rozhodli inak. Aby sme v živote mali to, po čom túžime... hoci si niekde v kútiku duše uvedomujeme, že to šťastie nepatrí nám. Aby sme nemuseli vyroniť slzy, ktoré robia nevymazateľné ryhy na našich srdciach. Aby sme svoje šťastie nemuseli podriaďovať šťastiu iných, pretože tak je to správne.
Aby sme svoj život mohli žiť podľa svojich predstáv, snov a najmä podľa túžob...
Ale ani to vám nikto na 100% nezaručí....
Život je proste taký....
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
2
super, pravdive...zvlast o tych cestach...ked sa nemozes rozhodnut a nech sa rozhodnes akokolvek, nebude to ono
Napíš svoj komentár
keep quality