Ako som prišla nato, že už nie som dieťa

Deň ako každý iný. Vstanete niečo pred pol deviatou, pretože sen s Petrom Nagym vám už lezie na nervy, absolvujete povinnú rannú stolicu, aby ste predišli zbytočným problémom s trávením, na raňajky zhlcete horalku, pretože nič normálne v chladničke nie je a premýšľate nad tým, ako strávite dnešný deň. Pokiaľ mi ešte pamäť dobre slúži, na dnes sme sa s babami dohodli na Šutovo. Šutovo je obec v blízkosti Martina, ktorá okrem rozhlasu a krčmy ponúka aj vodopády a niečo ako jazero. Skvelá príležitosť, ako ušetriť na plavárni a zoznámiť sa s miestnymi chlapcami.

Po nekonečných vyvolávačkách a esemeskovaní sa mi napokon ozve rozospatá Barbora, že ony veru nikam nejdú, pretože sú po chate. Do riti aj s vašou chatou, pomyslím si, ale zachovám si chladnú hlavu. Neskôr mi na mobil volá ocino, že sa na Šutove utopil nejaký tridsiatnik. Dobre vedieť. Človek by za vlak vysolil ťažké prachy, trepal by sa cez polku dediny s karimatkou v ruke a nakoniec by ho tam ani nepustili, pretože tam lovia telo nejakého chlapíka, ktorý to očividne prehnal s alkoholom.

Už to vidím na vlastné oči: všade sú tie pásky na udržanie bezpečnostnej vzdialenosti, presne ako v tých amerických krimiseriáloch, keď sa náhodou stanete obeťou mafiánskej prestrelky. Na miesto okamžite dorazí sanitka. Ešteže im eurofondy prispeli na GPS, pretože bez nej by taký zapadákov asi nenašli. Neskôr sem dobehnú Páni Policajti, bohovsky dôležití v tých svojich vyblednutých uniformách zo štátnej pokladne a začne sa vyšetrovanie. Kto, s kým, kedy, kde, koľko toho vypili, čo pili a tak ďalej. Kamarát toho utopenca zalarmuje Jojku, aby sa večer objavil v Kriminovinách a odžil si svojich pätnásť minút slávy. Všade postávajú náhodní okoloidúci a všetko si fotia na mobily, aby tak nabrali pocit, že ich prázdne životy majú opäť zmysel a mohli rozprávať svojim známym niečo v zmysle: „Ja som tam bol. Niečo strašné. Nechci to zažiť.“ Do toho hlas profesionálneho potápača, že nech mu láskavo uvoľnia cestu, pretože tu sa „pracuje“. S jeho smiešnymi okuliarmi, plutvami a šnorchľom ho však nikto neberie vážne. Škoda že som tam nebola, fakticky. To by bol námet na knihu.

No nemienila som sa len tak ľahko vzdať. Umyla som riady, vysypala smeti, recyklovala fľašky a aspoň raz som nadobudla dojem, že som pre túto spoločnosť užitočná. Brnkla som Tomášovi, či by so mnou neskočil do Teplíc na kupko. Prevetrať zatuchnuté plavky, vytrčiť podnikateľské bruško, kúpiť si kukuricu, ktorú nakradli na poli a teraz ju predávajú za trojnásobok jej hodnoty, a tak. Vo vlaku sa ma spýtal, že či viem hrať šach a či som náhodou nezobrala karty. Ja toho chlapca asi zabijem. Až vtedy som si uvedomila, akej osudovej chyby som sa dopustila. Už nech sme v tých Tepliciach a ja ho môžem utopiť vo vode, prípadne ho tými jeho figúrkami zadusiť. Ani to by nebolo zlé.

Na miesto sme dorazili bez nejakých zbytočných komplikácii. Šokoval ma diskriminačne navrhnutý cenník, ktorý zvýhodňoval domácich, telesne postihnutých a deti. Spýtala som sa, že dokedy som vlastne dieťa. Tá pani mi povedala, že do pätnástky. Zoširoka sa na mňa usmiala, vypýtala si svojich 3 euro 50 centov a v okamihu bol úsmev preč.

Čo to má vlastne znamenať? Prečo mám platiť dospelácke vstupné len preto, že mám občiansky preukaz a vyvinuté poprsie? A čo všetky tie milé veci na MDD, plyšáky v mojej izbe a mamine „dokým žiješ pod mojou strechou, budeš robiť to, čo ti poviem“? Ja by som to urobila opačne. Takzvaní dospeláci by to mali u mňa lacnejšie a deti by boli tie, ktoré by sa nedoplatili. Napokon sú to hlavne ony, ktoré sa doteraz nenaučili chodiť na nočník a bazén si očividne pletú so sociálnym zariadením. Kebyže si po sebe aspoň spláchli, umyli ruky, sklopili dosku alebo vyhodili použitú vložku do koša, ale nie. Bezstarostne sa šantia, potápajú, hádžu mi do hlavy loptičku a len tak mimochodom trpia samovoľným únikom moču. A je im jedno, že o ich hnusnom zlozvyku si šepká celé kúpalisko. Však keď neprší tak aspoň kvapká, no nie?

 Denník

16 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu