Ani neviem prečo, ale jednoducho ma pozvala k sebe. V piatok neoficiálne, v sobotu oficiálne. Rešpektujúc etický kódex som pozvanie srdečne prijala a na jej kartu sme sa trmácali v karose smer Belá – Dulice.
Ako mi neskôr sama povedala, ide o dve spojené dediny s futbalovým štadiónom, siedmimi krčmami, tromi obchodmi, dvoma kostolmi a počtom obyvateľov niečo k tisíc tristo. Ja ako prototyp mestského dievčaťa žijúceho v panelákovej džungli som si vychutnávala „čerstvý“ vzduch z poľnohospodárskeho družstva, ľudové piesne z dedinského rozhlasu a všetky tie veci, ktoré robia dedinu dedinou.
Prirodzene, najprv ma pozvala k sebe. Po zistení, že býva v bytovke a nie rodinnom dome s dvanástimi sliepkami a piatimi husami, som bola mierne sklamaná. A vtedy, keď zapla komp a ukazovala mi fotky frajera jej mamy, som ju radšej vytiahla von.
Ten pocit slobody, keď máte na hlave slnečné okuliare, kolo pásu mikinu, v ruke vrecko s popcornom a objavujete nové a krásne miesta, ktoré sú od vás vzdialené len osemnásť kilometrov vzdušnou čiarou, sa jednoducho opísať nedá. Možno som sentimentálna, možno nadrogovaná zo všetkých tých jarných vôní, ale jednoducho som sa cítila skvele. Načerpala som pozitívnu energiu zo strání, tôni v lese, priehrady a famózneho výhľadu na obec po tom, ako sme sa vyštverali na obrovskú skalu. A čo sa týka Lujzy – tá je v pohode, hoci na moje tempo ledva stačí. Ako spoločníčku pri témach od stavania bunkrov až po zdieľanie babských tajomstiev ju však beriem.
Perfektný deň sme samozrejme museli zakončiť návštevou krčmy. Nebolo to však miesto, kde vám za pár drobných načapujú dva centimetre pod čiaru a na socialistickom wécku chytíte žltačku. Za pultom dokonca nestála žiadna žena s odfarbenými vlasmi, s cigaretou v ruke, sklamaná životom, pravidelne bitá vlastným manželom a príliš unavená nato, aby protestovala proti občasnému chlapskému plesnutiu po zadku. Objednala som dve malé kofoly a trojdecové malinovky. Na záver sme sa ešte raz prešli po Belej, pokecali si so starším (a nadržaným) pánom a posedeli na štadióne. O adrenalín sa požiadal môj močový mechúr, ktorý si vyžiadal opakovanú návštevu bytovky a takmer zmeškal autobus. Nakoniec som však stihla aj biologickú potrebu, takže žiadne čúranie do fľašky počas jazdy sa nekonalo.
Počas cesty do Martina som dostala ďakovnú esemesku v nemčine za príjemne strávené popoludnie. Aj ja Ti ďakujem...snáď ešte niekedy nabudúce.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
keby tak bola bratislava pod tatrami, alebo by stačilo aby som tam bola ja