Doniesol mi Placebo a objal ma

Jubilejný päťdesiaty blog. O čom by som tak asi mala písať? Už som písala o amerických filmoch, mojich trapasoch, matematike, noblese, hľadaní samej seba, citových vydieračoch, vrátničke, detskom domove, starých ľuďoch a podobne. Viete o Platonickom, o mojom úžasnom vzťahu s ocinom a tí najvernejší čitatelia sa spolu so mnou tešia z malého Riška. Rozhodla som sa, že pri tejto téme zostanem a poviem vám niečo bližšie o svojej rodine.

Dokopy je nás tuším päť: mamina, ocino, ja a dvaja bratia. Rybičky, škrečky, kanáriky, mačky a podobná háveď by sa nám do nášho skromného dvojizbového bytíku už asi nezmestila a tak sme to nechali radšej tak. No pokiaľ si dobre pamätám, odjakživa sme boli na počítače a také niečo ako rozkošné šteniatko v košíku nám veru srdce netrhalo.

Ako feministicky založené dievča a zástanca matriarchálnej výchovy začnem asi pri matke. Mamina je proste mamina. Nikdy sa mi nepodarilo nadviazať s ňou nejaký extrasuper vzťah, ale v podstate ju mám rada. Vie o dátume mojej najbližšej menštruácie, o tom, že chcem byť novinárkou a občas jej poviem aj o známkach. S radosťou mi prispeje na spodné prádlo, hoci v lete by ma najradšej videla bez podprsenky. Vraj kým som mladá, nech ma to zbytočne neťahá. Myslím si, že aj ona nás má rada. Inak by nám predsa nevarila, nenakupovala, neupratovala, neprala, nežehlila a nebalila na cestu rezne. Toto veru ako príklad emancipovanej ženy, ktorá sa venuje svojej kariére, raz mesačne navštevuje svojho kaderníka a chodí na manikúru a lifting tváre asi nevyzerá, čo poviete?

O ocinovi by po tom vyznaní snáď už aj stačilo. Pre nezainteresovaných len toľko, že si nenormálne rozumieme. Máme rovnaké nosy, zmysel pre humor a pohľad na život. Nedávno sme spolu boli na dovolenke v Slovinsku a za ten týždeň sme si ani raz neliezli na nervy. Kebyže to nie je spoločensky zatracované, asi sme milenci. Ale nie, robím si srandu.

Niečo o bratoch? Obaja sú odo mňa starší, čiže som to mala sakra jednoduché. Bola som dlho očakávané, rozmaznávané, tichučké a citlivé dievčatko, ktoré do desiatich rokov nerobilo v podstate nič. Občas som si utrela na poličke prach, vyniesla smeti a poslali ma do obchodu, ale o vysávaní, tepovaní a škrabaní zemiakov sa mi mohlo len snívať. Bratia ma milovali a nenávideli zároveň. Milovali preto, lebo im to káže Biblia a nenávideli, lebo som mala všetko. Občas ma ten mladší preplesol, ale keď mi niekto ubližoval, dokázali sa za mňa ako správni súrodenci pobiť.

Ten mladší sa volá Lukáš a v auguste bude mať 23. Hrávali sme sa spolu s bábikami, plyšákmi, legom a autíčkami. Najšťastnejšia som však bola, keď mi postavil bunker a domček z karát. Raz mi na narodeniny povedal, aby som sa pozrela pod vankúš. Našla som si tam čiernu tabuľku, kriedy a takmer som dostala orgazmus. Ako starší sme povinne chodievali k babke umývať krištáľ a vyjedať sladkosti zo sekretáru. V puberte mal uhry, dobré telo, talent na matiku, vreckové 50 korún a asi mesiac fajčil. Dnes má frajerku, podnikateľské bruško, hip-hopovú skupinu, externe študuje sociálnu filozofiu v Banskej Bystrici a ako sa nedávno vyjadril, stále ma berie ako dvanásťročné decko. Komunikujeme spolu málo a keď máme náhodou „vážnejší“ rozhovor, od trémy sa mi potia ruky. Ešte šťastie, že je vtedy tma a on ma nevidí.

Najstarší Tomáš miluje počítače, peniaze a hudbu. Odjakživa bol lajdák a notorický klamár. V taške mu plesniveli desiaty, na priemyslovke takmer prepadol, nedokončil si vodičák a v kuse niečo strácal. Málokto o ňom vie, že vlastne existuje. Nabral si pôžičky, ktoré nikdy nesplatil. Keď som mala dvanásť, odišiel do Česka so slovami, že sa za nejaké tri mesiace vráti. Odvtedy nám ani raz nezavolal a ani raz nás nenavštívil. Občas sa nám ozve na nete, ale to je asi tak všetko. Nevideli sme ho už skoro päť rokov. Teda vlastne až dnes s bratom.

Zaklopal nám na dvere, doniesol mi mojich obľúbených placebákov a objal ma. Povedal mi, že som vyrástla. On sa v podstate nezmenil. Stále je to ten bezstarostný týpek, od hlavy po päty celý v čiernom, keckách a s piercingom, ktorý stráca doklady a doma sa staví len kvôli rodnému listu. Aj to len tajne. Viete, aby neboli zbytočné vysvetľovačky, reči a hry na city zo strany rodičov. Oboznámili sme ho s novinkami. Že sesterke sa narodilo bábo, že bratranca zbili, že ujo mal päťdesiatku a doteraz nemá splachovací záchod, že henten má všetko na úver a podobne. Poukazovali sme mu vynovený byt a darovala som mu svoju porciu francúzskych zemiakov. Na úrade som s ním vystála bez klímy celý ten rad. Prešli sme sa po meste a stavili sa v Bille. Bol zdesený, aké je tu všetko drahé a že všetci hovoria po slovensky.

Najťažšie však bolo lúčenie. V pondelok si síce príde po doklady, ale pochybujem, že sa u nás staví. Nechýbal mi celých päť rokov, ale tie tri hodinky s ním mi pripomenuli, aký je úžasný. Kašľať na to, že má už 27, nemá rodinu, otvárač na konzervy, obrovskú plazmu, nechutne drahé auto a správa sa ako puberťák. Stále je to však môj bráško, ktorý si u nás zabudol empétrojku. Ešte šťastie, že autobus mu ide až čosi po tretej. Prečo vlastne ľudia prichádzajú? Aby nás potom mohli zase opustiť?

 Vyznanie

16 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu