Fľaša

Občas sa cítim ako fľaša od lacnej kokakoly. Rozliata na bielom tričku, vypitá na ex nejakým smädným športovcom, s odtlačkom rúžu na hrdle, nedopitá na dne so špakmi, prezervatívmi a sekrétmi z piatkového večera. Opustene si stojím na chodníku a mlčky znášam všetky tie štuchance a kopance len preto, že nie som zálohovaná alebo mal niekto zlý deň. Niekedy ma zo zábavy hádžu do ohňa a potom mi nadávajú, že som zasmradila celú dolinu. Vo veľkovýrobni sladených nápojov ma značkujú ako dobytok čiarovým kódom a nútia ma, aby som kráčala s davom.

Ako správna limonáda obohatená o kofeín a umelé sladidlá som sa im však jedného dňa vzoprela. Cez hranice som prepašovala domáci alkohol a na jednej žúrke som zo seba dobrovoľne strhla etiketu a na obdiv ponúkla svoje bujné krivky. Keď nám však pri dverách zazvonila pani od vedľa, že sme moc hluční, bolo po srande. Našťastie som z toho vyviazla len s podmienkou.

O mesiac nato ma na jednej chate namočili do obchodu s trávou. Doslova a do písmena. Boli to typické orgie, keď sa na zemi zvíjate v rytmoch latino hudby a na koho ukážete prstom, s tým sa musíte pobozkať. Od pása smerom nahor som stála obnažená v hrnci s vodou, kolo krku alobal, príjemne naladená z marihuanových výparov, trénujúc kurz dýchania z úst do úst. Neuvedomila som si, ako ma nepekne využili. Po prvom šluku na mňa zavolali komisára Rexa aj s tým chlapom od kriminálov, nech si ma odvezú vo svojom policajnom aute niekam preč. Pravdepodobne na odvykačku.

A tak som sa ocitla na smetisku medzi starými pračkami, chladničkami, panvicami, hrdzavými bicyklami, televízormi a skriňami, o potravu sa delím s krysami a čakám na recykláciu. Na okamih, kedy mi vrátia moje staré dobré ja, ktoré sa dokáže zaradiť do spoločnosti medzi ostatné PET fľaše.

Najhoršie je stratiť sám seba. Keď padáte z vysokého útesu, nikto vám nepodá ruku a vy skončíte s otrasom mozgu na úrazovke. Poznáte ten pocit?

 Úvaha

6 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu