V tomto smere som nebola nikdy neviniatko. Príležitostne fajčím asi od pätnástich, ale nikdy to nebolo také vážne, aby som sa zapodievala svojimi mladými pľúcami, problémami s prostatou a ďalšími varovaniami z Ministerstva zdravia. Jednoducho keď ma raz za čas ponúkli, zobrala som si. Keď sme žúrovali u kamošky, dali sme si. Keď bola depresia, poplakali sme si, psychicky sa podržali a na druhý deň sme ani len netušili, že niečo také ako cigarety vôbec existuje. Prirodzene, vždy sme to robili tajne a ďaleko od ľudí, nakoľko sme si svoju povesť slušných dievčatiek zubami-nechtami strážili.
V posledných dňoch však ide do tuhého. Kúpi sa, sfajčí sa a kúpia sa ďalšie. Ani neviem prečo. Začalo sa to presne na Deň detí. Poznáte to. Tie do dvanásť rokov odbijete nejakými cukríkmi, kinder čokoládou, balónikmi s Disney vzorom a špeciálnym programom len pre ne na námestí, kým tri gymnazistky si radšej kúpia dlhé elemky lightky dvadsiatky. Respektíve jedna kúpi a aby jej nebolo smutno, pozve na cigáro aj svoje dve, dajme tomu, spriaznené duše. A tak precestujú celý Martin a Vrútky len preto, že majú ohromnú chuť na kávové zrno a keď tam napokon celé premočené dorazia a zistia, že akurát v pondelok je zatvorené, zakvasia v najväčšom pajzli zvanom krčma pri malom pive a fajčia jednu za druhou. A nikto si to nevie nejako racionálne vysvetliť.
Baví ma to. Bavilo ma to na výlete, baví ma to pred prvou hodinou, cez prestávky, za knižnicou a ja sa len modlím, aby ma to nebavilo aj v budúcnosti. Ospravedlňujem to tým, že mám „ťažké životné obdobie“. Aj dnes som sa pani zo stánku ospravedlňovala, že plnoletosť som zavŕšila už dávno a občiansky preukaz pri sebe žiaľ momentálne nemám. Zabralo to a dokonca mi ešte zostalo aj na orbitky.
Páči sa mi to. Milujem ten pocit, keď si po „náročnom dni“(mám predsa to ťažké obdobie, už ste zabudli? ) zapálim a vychutnávam tie úžasné tlaky v hlave, nohách a pri srdci. Keď v ruke frajersky držím malborku, vysávam z nej život a praktizujem s ňou dýchanie z úst do úst. A ako ľúto je mi, keď ten život zrazu vyhasne.
Som zvedavá, ako sa to bude so mnou ďalej vyvíjať. Nikto nevie, čo s ním bude zajtra. Možno sa jedného dňa zobudím a zistím, že moje životné poslanie je niekde inde. Zachraňovať veľryby, batikovať tričká, pomáhať mladým narkomanom a tak. Možno prepadnem twilight mánii a možno sa prihlásim ku skautom. Ktovie. Teraz si však do kabelky spolu s mobilom a zrkadielkom balím zapaľovač a dám si svoju poslednú. Skutočne poslednú.
Úvaha
Komentuj
9 komentov k blogu
1
vreskot000
23. 6.júna 2009 21:56
caves peknný blog máš
4
Fajčenie je hnus. Ale chápem, že potrebuješ nejaký ventil. Mohla by si však skúsiť predsalen to batikovanie tričiek
Držím palce v abstinencii!
Držím palce v abstinencii!
6
ja neviem co ste na tom Bezdedovy videli a poniektore vidite...ved je nechutne hnusny...ble
7
Neverím že si dáš poslednú ,, klameš práve samu seba ale máš 5 hviezd bolo to pekné
8
úplnerovnako sme na tom....jediný rozdiel - ja ak aj restanem, tak mi to proste nechýba....a potom na nejakej oslave zas začnem a o týždeň na to prestanem....a potom abstinujem aj mesiac....ale tak pokiaľ nedáš tri škatuľky denne, nie je na tom nič zlé
Napíš svoj komentár