Na mužov som nemala nikdy šťastie. Moje spolužiačky vždy tvrdili, že to preto, lebo som komplikovaná. Nato, aby som stretla svoju osudovú lásku, by som musela byť hlúpučká, nudná, tuctová a jednoduchšia. Prípadne by sa mal konečne objaviť princ na bielom koni ktorý by si uvedomil, aká som dokonalá a aké mám krásne nohy. Ale nehovoria toto všetky kamarátky?

Kamarátky ich kamarátok ma zase vnímali ako zakomplexovanú čudáčku s veľkým nosom, ktorá to v živote nikam nedotiahne. Hlavne kvôli tomu nosu. A ešte ušným lalôčkom, kútikom, asymetrickým očiam a iným kravinám.

Ja som však vedela, že pravda je niekde uprostred toho. Nebola som síce bohvieaká krásavica, ale nemohla som byť predsa na tom až tak zle, keď sa mi podarilo zbaliť najkrajšieho chalana zo školy. Môj problém bol jedine v tom, že som mala odjakživa privysoké nároky a takzvané „vzťahy“ som brala až príliš vážne. A tak som celé dospievanie strávila nad romantickou beletriou, snívajúc o rytieroch a pánovi Darcym, namiesto toho aby som sama randila, chodila do kina, hrala fľašu, držala sa za ruky a užívala si pubertu ako všetci okolo mňa.

A potom to prišlo. Nikto to nečakal, ale zamilovala som sa. Bezhlavo, čisto a oddane, ako to vie len sedemnásťročné dievča. Hlúpo, slepo a naivne, ako som to vedela len ja. On bol maturant s dvojkou zo správania, ja čistá jednotkárka v druhom ročníku na gymnáziu. Bol to grázel s knísavou chôdzou, tetovaním na krku a nevinnými očami, fajčil a na osemnástku dostal od otecka kľúče od auta. Ja som mu k narodeninám ponúkla seba. Vášniví a spotení, s lepkavými nahými telami, uslintanými perami, umastenými prstami, ucapkanými oknami, dychčiaci na zadnom sedadle jeho škodovky. A potom ešte s mojou spolužiačkou, susedou a jednou ryšavou. Od tej poslednej som prestala veriť rečiam, že ma miluje a už sa to nikdy viac nezopakuje.

Táto trpká skúsenosť sa so mnou tiahla celú výšku. Prestala som dôverovať chlapom a za každým pozvaním na kávu som hľadala jediné: úžasnú príležitosť, ako si to s tou čiernou nezáväzne rozdať, však čo, u mňa sú dvere otvorené vždy. A nikdy nechoď do sveta s plným pytlíkem, ako hovorieval môj otec.

Všetko zlé je však na niečo dobré. Začala som sa viacej sústrediť na štúdium, svoje diplomové práce a ženy. Hlavne na ženy. A o tomto by som vám chcela povedať viac...

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
alysia  9. 7. 2009 22:33
skvelo to zacina.. chcela som povedat ze skoda ze je to take kratke ( na teba nezvyk inak ) ale vsimla som si tu 1. hore tak sa tesim na pokracovanie

a co je dole napisane.. to je pravda.. baby sa popalia a potom sa snazia chlapov len vyuzit ( naseru sa a vtedy niektore ako ja toho dokazu viac ) a zameria sa na seba.. takze suhlasim vsetko zle je na nieco dobre.. z tychto zien sa takymito skusenostami stanu este lepsie zeny
 fotka
bugina  9. 7. 2009 23:49
velmi rada si precitam 2jku,3jku,4jku ,co bude nasledovat



som sice este "mlada" ale som na tom rovnak k.az na tie detaily niektore...

A neviem ako sa to vyvinie,ale kto to vie ?...Je to len nejake priblizne.



good luck to u,when you will write continuing and to your woman hero either
 fotka
titusik  10. 7. 2009 18:19
čítam, čítam, potom to spotené... nahé.... na zadnom sedadle a potom, že je to vymyslené
 fotka
mirkova  10. 7. 2009 19:27
jááááj, dobré, dobré, dobre sa to začína idem hneď na druhé pokračovanie
Napíš svoj komentár