Moje lásky, 8.časť

Na teste som pohorela, ale to je teraz jedno. Potrebovala som hovoriť so Sváťom. O Viki, Mel, vianočných darčekoch, o živote, o hocičom. Chcela som svojho Sváťuška. Našla som ho u seba na izbe, ako si varí špagety a číta si tie svoje komiksové bubliny. Starý dobrý Sváťo.

-Tuším ti to prihorelo.
Sváťo sa pozrel smerom ku dverám, kto sa opovažuje rušiť jeho poludňajšiu siestu. Trvalo mu dobrú minútu, kým si spojil pojmy Gabika, hrniec a špagety.

-No do riti. Nedáš si so mnou?
Naložil mi vrchovatú porciu, otvoril dunihlavu a pripili sme si.
-Na dobré časy, a...na zlé časy, - poeticky sa vyjadril Sváťo.
-Môj obľúbený ročník. Na zdravie, - uzavrela som.

A tak sme tam sedeli v tej provizórnej kuchynke, jedli sme, pili a smiali sa nad Sváťovou prihorenou večerou. A boli sme šťastní. Rozprával, akoby sme sa nevideli dvesto rokov. O hudbe, o filmoch, o škole. O Morave, Blave a Prahe. O holuboch, ovečkách a babičkinom Dunčovi. Vtedy som pochopila, že niečo také ako náramky priateľstva sú zbytočné, že s človekom musíte byť spojení duševne, a nie nejakým kúskom špagátu.

-Bol som na spovedi. Chcú ma z toho vyliečiť.
-Z čoho prosím ťa?
-Aby som nebol na chlapcov.
-Sváťo, ty nie si teplý. Len si to nahováraš.
-Povedali mi, aby som to skúsil so ženou, lebo pôjdem do pekla. Je v pekle komunizmus? Lebo ak hej, tak tam nechcem.
-Niečo mi hovorí, že tam majú kapitalizmus.
-V tom prípade sa meniť nebudem.
-Ale Sváťo, - chlácholila som ho, - mysli na všetky tie finančné istoty. Zrušenie súkromného vlastníctva. Bezplatnú lekársku starostlivosť. Voľné miesta v strojárenskej fabrike a súdruhov inžinierov...
-Ja nechcem pracovať aj po smrti.
-Veď teraz robíš veľké hovno.
-No dobre, - nedal sa Sváťo, - a čo taká sloboda prejavu?
-Tak ty chceš slobodu prejavu? - nedala som sa. –Otvor teda okno a zakrič, že komunizmus je hrozný. Že to smrdí. Že nás už nebaví život za železnou oponou a všetko kolo toho. Že celý tento skurvený režim je na piču. Chcel si slobodu prejavu? Tu ju máš.

A potom som mu v rámci slobody prejavu povedala o Viki. Navrhol, aby sme sa z toho vyliečili spoločne.

-To sa mám s tebou akože vyspať? - nechápala som.
-A prečo nie? Aspoň to skúsme. Ja potrebujem ženskú a ty chlapa. Je to jednoduché.

Svojho Sváťa som nespoznávala.
-Lenže ja sa nechcem liečiť, - priznala som farbu.
-Veď ani ja, - snažil sa z toho vycúvať. –Bol to len taký žart.
-Nech teda zhoríme v pekle! S červenými alebo bez nich.

Nato sme si štrngli.

 Vymyslený príbeh

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu