Pri telefóne Nikto alebo moje chlapské dvojča

Dobrý deň, na linke je Nikto. Že Vám moje meno nič nehovorí? Je to viac než možné. Moja tvár sa neobjavuje v novinách, ženy zo mňa nemajú orgazmus, dospievajúci si ma nelepia po stenách, nevyhral som Nobelovu cenu, nekandidoval na prezidenta a nevynašiel som ďalší prvok pre už aj tak dosť tučnú chemickú tabuľku.

Že načo Vám potom volám a otravujem kravinami, keď pečiete na Veľkú noc? Nie, prosím Vás neskladajte, ja dám na ten Váš koláč pozor, len ma prosím vypočujte! Nebojte sa, nie som zo sveta ankiet, prieskumov verejnej mienky a iných reklamných gýčov, jednoducho sa s niekým potrebujem porozprávať. Vaše číslo som si našiel v Zlatých Stránkach a hneď ste mi boli sympatická. Vedeli ste o tom, že Vaše posledné trojčíslie dáva súčet sedem? To znamená...haló? Ste tam? Panííí...

Tak sa tou svojou bublaninou zadrhni, ty stará piča! !

No nič. Skúsim zavolať niekomu zo svojich známych. Tí sú fakticky suproví. V mobile ma majú uloženého ako Niekto. Žiadny Nikto, Nič alebo Hovno. Niektorí z nich majú dokonca pri mojom mene smajlíka alebo fotku, na ktorej mám rožky alebo vyplazený jazyk. Len málokedy majú obsadené a už tobôž nie vypnuté. Brnknem napríklad Niekomu. Volaná stanica je dočasne nedostupná? Prosím? Voľbu opakujte neskôr? Nerozumiem! Skúšam sa dovolať o desať minút, polhodinu, dve, posielam výhražné esemesky a odkazovaču diktujem smrť. Totálne ma nasral. Určite si to rozdáva s nejakou ženskou a svojho najlepšieho kamoša, s ktorým vozil na tatrovke piesok, má hlboko v paži. Pekné od neho.

V stave najväčšieho zúfalstva vytáčam našich. Zdvihnú to hneď na prvý raz bez toho, aby zaregistrovali prísun telekomunikačných vĺn cez rádiový aparát. Dokonca si nevychutnali ani môj nový volací tón. Oslovujú ma rôznymi zdrobneninkami a bombardujú obligátnymi rodičovskými otázkami, no v tej chvíli mi je to akosi jedno.

Ocino mi dáva k Nokii mamu. Pýta sa, že či už mi je lepšie. Po nepresvedčivom „ale hej“ cez záchvat kašľu sa okamžite hádže na péenku, do kabelky berie teplomer, aspirín a tvarohové buchty a pred nosom vyfúkne starej pani taxík. Postaví predo mňa šálku s čajom, buchty naservíruje do postele, donúti ma zachuchlať sa pod perinu a na dobrú noc mi číta z Dobšinského rozprávok. Ráno sa prebúdzam na čele s jej rúžom a volá ma pozerať Toma a Jerryho. Vo chvíli, keď sa nepozerá, sa jej prehrabujem v simke a pri mojom čísle sa usmievam: VŠETKO. Veď kto iný ako vaši rodičia má na chladničke vycapené kresby päťročného synčeka, hoci vám je dnes už dvadsaťpäť?

 Pseudoblog

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu