R.I.P. alebo hor Pytagoras, hor

Neznášam matematiku. A ešte fyziku a chémiu, ale matika je z nich jednoznačne najdesivejšia. Kvadratické funkcie vo mne vyvolávajú mdloby a pri geometrickej postupnosti sa musím pre istotu niečoho chytiť, aby som náhodou neupadla. Pri pojme relácia si okamžite spomeniem na Rozborilove Modré z neba a modus vo mne evokuje tých dnes už starších pánov, ktorí si do telky museli uviazať vlasy do gumičky. Šikanujú ma plusky a mínusky, absolútne hodnoty, prázdne množiny, hranaté zátvorky, sínusy a kosínusy a ešte doteraz mám pred sebou vydesenú tvár profesorky, ktorá moje krátenie členov v zlomku pri súčte označila za matematickú vraždu. Len dúfam, že sa to nedostane na verejnosť.

Fyzika nebola ani tak o fyzike, ako skôr o fyzikárke. Hovorí si RNDr. Daniela, nevie sa obliekať a pri vysvetľovaní učiva tak zvláštne sla-bi-ku-je. Kvôli nej sa zorganizovalo špeciálne rodičovské združenie, na ktoré sa dostavili až traja rodičia. Tak sa jej všetci báli. Najhoršie však boli praktické cvičenia z fyziky. Hodnotilo sa všetko okrem vedomostí, ako neobalený zošit, nečitateľný dátum, názov cvičenia napísaný farebným perom či nakrivo narysovaná tabuľka. A tak sa vám bežne stávalo, že na konci školského roka ste boli o polovicu strán chudobnejší, čo ste sa tak usilovali dodržať požiadavky Jej Výsosti. Aj tak neúspešne.

S chémiou som na počudovanie začala celkom dobre. Čo dobre, vynikajúco. Zamilovala som si filtračnú aparatúru, svoj bizarný chemický plášť a namiesto Sládkovičovej Maríny som sa učila -ný, -natý, -itý. Hmotnostný zlomok mi zdvíhal sebavedomie a chlácholil ma, že z tej matiky až taký blbec nie som. Periodická tabuľka chemických prvkov mi pomohla hlavne pri lúštení krížoviek a destiláciou homogénnej zmesi som bola taká fascinovaná, že som dokonca uvažovala o chemickom krúžku.
Keď som však „from face to face“ uvidela model atómu uhlíka, šlo to so mnou dolu vodou. Odvtedy si už matne pamätám nejaké chlieviky, čísielka, šípočky a iné halušky. V druhom polroku som si prestala viesť zošit a v pude sebazáchovy používam ťahák. Za inhibítormi a katalyzátormi mi rozhodne smutno nebude, ale za tou fantastickou tabuľou na elektrické ovládanie si veru poplačem.

Panebože, koľko som sa len pre toto všetko natrápila! Koľkokrát som si nadávala, že prečo som sa ja, krava sprostá, trepala na gympeľ a namiesto toho si radšej nevybrala sympatickú školu s humanitným zameraním niekde mimo Martina. Každé ráno by som cestovala vláčikom, v kupé zopakovala novú látku a o nejakom absolútnom indexe lomu skla by som nemala ani šajnu.

Ale to by bolo až príliš jednoduché. A bezbolestné. Ako keď idete na operáciu a dajú vám anestéziu. Ja som to celých päť rokov zvládla aj bez nej. Síce s odretými kolenami a obvykle so známkou „dobrý“, ale zvládla.

A viete čo urobím 22. júna ako prvé? Podpálim všetky zošity z prírodovedných predmetov, nad Pytagorovou vetou si opečiem slaninu a okolo ohňa si zatancujem kmeňový tanec hula-hula. Veď Jána je čoskoro, no nie?

 Záchod

8 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu