Už nejaký ten piatok som zo školy. Mám po skúškach, z intráku som vysťahovaná a do septembra nemám čo robiť. Je načase bilancovať.
I.časť-Splnenie veľkého sna
Od detstva snívam o tom, že budem veľká žurnalistka. Od svojich štrnástich som to začala brať vážnejšie. Mala som za sebou prvé úspechy v literárnych súťažiach, pomáhala pri zostavovaní ročenky, blogovala, písala ukážkové slohy a učitelia ma využívali na písanie príhovorov. Raz som dokonca pri nejakej príležitosti vytvorila aj scenár a v židovskom múzeu v Jeruzaleme mám článok o Osvienčime. Občas mi síce chýbala priebojnosť a zdravé sebavedomie, ale môj štýl písania sa každému páčil. Nie, v tomto odseku sa nechválim.
Myslím si, že po tom všetkom som sa dostala na žurnalistiku oprávnene. V škole som nepoznala nikoho iného, kto by si tak húževnato šiel za svojím snom. Poznáte to. V jeden deň chcete byť lekárom ako doktor House, o týždeň snívate o práci letušky a v priebehu ďalšieho roka si podávate prihlášku na policajnú akadémiu. Ja som však vedela, že som sa narodila pre novinárčinu.
Dnes mám za sebou prvý rok. Som spokojná, hoci viem, že väčšinu vecí, ktoré sa tam učíme, v živote potrebovať nebudem. Vlastne ako všade. Ako povedali v GYMPL-i, škola nás má naučiť to, čo nás nebaví.
Za najväčšiu skúsenosť považujem prax v našich novinách. Priznám sa, že spočiatku som bola k tomu skeptická. Čože už len môžu vedieť regionálne noviny o svete?
Začínala som ako "receptárka", neskôr som robila interview s obyčajnými ľuďmi, ale aj s kapelami či spisovateľmi. Raz som dokonca pričuchla k "investigatívnej žurnalistike". Na miesto činu sme však meškali "len" tri mesiace a kauza padajúcej steny tak skončila fiaskom. Šéfka si ma tam nechala na leto a nedávno mi dala napísať štyri články. Mám z toho veľkú radosť.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.