So starými ľuďmi som nemala nikdy zľutovanie. Predbieham ich v rade na pošte, pľujem im do kvetináčov, schovávam okuliare, potkýnam na schodoch a minule som jednej pani s absolútnou drzosťou priamo spred nosa uchmatla posledné akciové kurča. Samozrejme že len metaforicky. Reálne to možné nie je, keďže krátko pred siedmou mám na práci iné starosti ako mrznúť s igelitkou pred nejakým hlúpym supermarketom a čakať, kým otvoria.

V podstate si za to môžu samy. Vyhrážajú sa vám telefonátom na najbližšiu policajnú stanicu len preto, že ste prešli cez trávnik, ktorý patrí mestu a ktorý sa na trávnik navyše absolútne nepodobá. Sledujú každý váš krok z balkóna, cez kukátko či kľúčovú dierku, ucho pricapené na stene a dokonca sú schopní monitorovať vás aj pomocou vysielačky a GPS navigácie. Pokiaľ je to možné, šíria o vás zaručene pravdivé informácie o tom, že beriete drogy, ste na chlapcov a máte styky so sicílskou mafiou. A potom sedia v kostole hneď v prvej lavici a tvária sa, že žijú priam asketicky.

Neželajte si zažiť vašu susedu s fertuškou a natáčkami na hlave, ako sa jedného dňa zjaví pri dverách a spustí sťažnosti na hlasnú hudbu, plačúce dieťa, vášho chrápajúceho brata, ktorý ju budí zo spánku a klepanie rezňov, z ktorého jej vraj padá luster. Ustavične majú pripomienky na holé kríže, piercingy v nosoch, mobilné telefóny, údajné bohorúhačstvo a naše ego pošliapavajú výrokom, že čiapka na verejnosť jednoducho nepatrí. Neustále sa sťažujú na nízky dôchodok, vládu, dobu, ceny liekov, mládež, počasie, problémy so stolicou, drahé mlieko a za každých okolností sa majú horšie ako včera.

V mestskej hromadnej to nie je o nič lepšie. Pokiaľ si chcete zlepšiť reputáciu tým, že uvoľníte miesto starému pánovi s palicou, ako na potvoru si nesadne. Keď sa však vlečiete unavený z tréningu rovno domov a poloha v sede je proste nevyhnutná, z vášho fleku vás vyhodí čiperná dôchodkyňa s odfarbenými vlasmi a zbytok cesty vám dáva prednášku na tému „K starým ľuďom by sme sa mali správať s úctou.“

Starí rodičia sú však o niečom inom. Kŕmia vás historkami o tom, ako za vojny nebolo čo jesť, zatiaľ čo vy do seba pcháte tretí chlieb s domácou marmeládou. Vysvetľujú vám princíp krížikovej výšivky, dávajú lekcie valčíka, vyťahujú historky o vašom ocinovi a zasväcujú vás do tajomstva prípravy makových šúľancov. Je to miesto, kde sa vyplňujú prihlášky na missky, hoci máte banášovský profil a pleť, na ktorej by sa dali v pohode vysmážať hranolky. V jednej ruke držíte plech s kysnutým koláčom a v druhej stískate päťeurovku. A keď sa ich spýtate, začo to je, odpovedia vám „zato že si.“ Aj ja vám zato ďakujem.

 Blog
Komentuj
 fotka
johnysheek  26. 4. 2009 10:22
V niecom mas pravdu a v niecom sa mylis. Ono vedz ze i my raz taki budeme. I my nebudeme brat ohlad na mladych ked nas zacne boliet noha a bude nam jedno ci su unaveni, alebo po operacii kolena. Na druhej strane, vsak takisto ako i teraz su mnohi budeme chapavi a ked vydrzime stat tie dve zastavky tak si nesadneme, hoc nam to miesto i ponukaju. Nie kvoli nevdacnosti, ale kvoli tomu, ze ved nech sedi, on sa este nastoji



Ked sa stazuju oni, vlastne i my, i skrz tieto blogy



PS: i tak je dolezite ze oni nas a my ich milujeme ;o)
 fotka
titusik  26. 4. 2009 22:17
až tak by som ich nezhodila pod čiernu zem (hoci napísané je to bravúrne a vtipne, veď preto mám rada tvoje blogy ), ale v niečom máš pravdu. Ale to je nejak prirodzené, to ich správanie, ich mladosť bola proste iná a nevedia sa prispôsobiť našej dobe, do nej sa proste treba narodiť.



A to so starými rodičmi si napísala pekne
 fotka
alysia  8. 5. 2009 14:36
za to (ne)sadanie v buse v buse by som vrazdila, pustis ich a este sa stazuju ze sa k oni su neni taki stari

a pekny blog ako vzdy
Napíš svoj komentár