Je piatok, trištvrte na tri a ja čakám na spolužiačky. Medzitým po mne poškuľujú roboši, ale ja mám ich upotené telá a oplzlé reči hlboko v paži. Prešľapujem na mieste a v duchu chválim svoj dnešný outfit. Striebornou čelenkou si deti určite získam. Baby konečne dorazia a so škatuľou domáceho pečiva vstupujeme do detského domova a dojčeneckého ústavu v Martine.
Privíta nás žena oblečená ako zdravotná sestra a vedie nás na dvor. Je tu celkom veselo. V pozadí hrá hudba pre najmenších, hojdačky sú vyzdobené krepovým papierom a stôl sa len tak prehýba pod našimi milodarmi. Zo začiatku sme hrozne nervózne. Sedíme v kútiku a pozorujeme, ktoré dieťa by sme si mohli „ukradnúť“, ale všetky sú akosi obsadené.
Vzápätí sa spoza rohu dovalí nová várka s vekovým priemerom asi päť rokov. Na prvý pohľad sa zamilujem do dievčatka v ružových teplákoch, s krátkym strihom a modrými očkami. Flegmatickým prístupom mi tak trošku pripomína mňa. Sledujem ju až po hojdačku a okamžite zahajujem svoj program „zo mňa bude dobrá matka.“ O niečo neskôr sa k nám pridá aj Paťko, ktorý sa až nápadne podobá na svoju staršiu sestru. Je o niečo komunikatívnejší a keď mu dovolím popraskať asi desať balónov, stávam sa v jeho očiach hrdinkou dňa.
Neskôr som drobca zamenila za „veľkú babu“ Veroniku. Je hrozne milá a poslušná a v ženskom svete by isto získala všetkých päť Pé. Nerozumiem, čo tu také pekné a inteligentné žieňa vlastne robí. Z vážok mám síce peknú svalovicu, ale čo by som pre to dieťa neurobila?
Na dvore je aj umelec. Má deväť a poznámkový blok, v ktorom má perom načrtnuté grafity. Svoj život zasvätil hip-hopu a na ruke má reťaz. Skromne však dodáva, že je falošná.
Najviac ma však dostal šesťročný Kiko v pokémon šiltovke s pohľadom Robbieho Williamsa. Viem, že za pedofíliu môžem schytať aj dvadsať rokov, ale ten chlapček bol totálne že sexy. (Však on raz na to príde.) Ani neviete ako som žiarlila na spolužiačku, ktorá si ho uchmatla ako prvá a do ktorej sa medzitým stihol už zamilovať! A hoci ma tie dve hrdličky pozvali medzi seba a veškerý čas sme viac-menej strávili hľadaním čertovských rožkov a skúšaním slnečných okuliarov, v tej trojke to proste nebolo ono. Napokon sme Kika zobrali do partie na kolotoč a nechcene tak získal ocenenie o NAJ muža detského domova.
Malá Vaneska je už o niečom inom. Dawnov syndróm, uslintané ústočká a vlastný svet. Takých detí je tu však viacej. Napríklad malá copatá cigánočka, na meno si už nespomeniem, znásilňovaná vlastným otcom, z čoho jej proste preskočilo. Alebo Anička, týraná vlastnou matkou, ktorá ma po necelej minúte začne objímať a chce počuť, že ju mám rada.
Deti z detského domova sú viditeľne iné. Iné ako naše, iné ako tie od susedov či zo škôlky. Ku šťastiu im stačí medovníková medaila, korunka z novinového papiera či objatie. Pocit, že ich máte rady a že ste tu pre ne aspoň na deň detí. Správajú sa k vám s rešpektom a oslovujú vás „teta“, hoci vás vidia prvýkrát v živote. Tie najmladšie sa rady ručičkujú a mojkajú. Mne ako budúcej matke to však vyhovuje.
Krátko pred šiestou balíme. Detičky utekajú na večeru a mne ide za nimi puknúť srdce. Pomáhame nosiť stoly, robíme poriadok, hľadáme stratenú maňušku a lúčime sa s profesorkou. Tajne sa napchávame slanými tyčkami. No čo, aj gymnazisti vyhladnú.
O niečo neskôr nám sociálna pracovníčka s krčahom v ruke rozpráva o histórii detského domovu. Je to síce dlhé, ale zaujímavé. Do nôh nám pomaly prestáva prúdiť krv, podaktoré si aj sadáme na zem a počúvame príbehy na tému „aj taký je život.“ Do rozprávania nám skočia dvaja starší Rómovia, ktorých kamoška označila za „satanov.“ Potom, ako sa však s nadšením rozutekali na svoju izbu urobiť si poriadok, nech sa tam cítime príjemne, si opäť získali naše sympatie.
Prehliadka zariadenia bola silná. Videli sme štrnásťročného chlapca s hydrocefalom a niekoľko drobnučkých bábätiek na izolačke, ktoré síce boli na pohľad krásne, ale vo vnútri boli zdeformované alkoholom. Nechcem nikoho súdiť, ale nech idú takéto kvázi matky pijúce počas tehotenstva do piče.
Najdojímavejšie však predsa len boli zdravé deti. Kývali nám, posielali vzdušné bozky, škerili sa spoza rohu a pýtali sa, či ich ešte niekedy prídeme navštíviť. My sme zadržiavali slzy a sľúbili, že sa ešte isto stretneme. Nevieme síce kedy, ale ak nie teraz, tak v budúcom živote určite.
Na ten okamih lúčenia nikdy nezabudnem. Bola to jedna z najťažších vecí, do ktorej sa mi vôbec nechcelo. V tej chvíli som mala chuť obliecť si pyžamo s nejakým super infantilným vzorom, ľahnúť si medzi tie deti a nikdy ich neopustiť. Naučiť ich, ako robí havko, ako sa kreslí slniečko, určovať farbičky a robiť všetky tie veci, ktoré so mnou robili moji rodičia, starí rodičia či súrodenci. Privinúť si ich k sebe, pohladiť po hlavičke, učičíkať, keď sa im budú starší posmievať a vždy stáť pri nich.
Treba však podotknúť, že deti sa v detskom domove nemajú zle. Práve naopak. Možno to je tým vekom, alebo tým prostredím a priateľským kolektívom. Bohvie. V každom prípade však pani vychovávateľkám, sestričkám a sociálnym pracovníčkam patrí obrovský potlesk zato, že robia to, čo robia.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
titusik
7. 6.júna 2009 23:31
ja som bola len raz takto vypomáhať a aj to len v škôlke na Deň mlieka, ale deti si ma získali, proste sú úžasné a to bez rozdielu, či sú siroty, s rodičmi, choré alebo bez jedinej chybičky. Pekný blog a však to bola krásna skúsenosť?
2
krasny blog.. skvelo si to napisala.. neivem co dodat...
inak chcela by som vidiet toho maleho hip hopera to musela bat sranda
inak chcela by som vidiet toho maleho hip hopera to musela bat sranda
3
no....ja a deti, to tu radšej rozpisovať nejdem, lebo si ma vyhodíš z priateľov...alepatrí ti obrovský potlesk a 5 hviezd za to, že si tam šla...ja by som nemala odvahu
4
Na detsky domov by som im napisal velkymi zlatymi pismenami "Zivot je kurva", rovnako ako na domov dochodcov. Nepekne miesta. Ale kazdopadne sa to dobre citalo.
5
fúha...,dobre, že si šla..., ináč spomenula som si na Žiga a Larryho
Napíš svoj komentár