Whatsername8: Tábor smrti

...(pre veľký úspech uverejňujem znovu):

Poľsko si bežný človek so všeobecným prehľadom okamžite spojí s menom Karol Wojtyla, ba tým zdatnejším, ktorí počas stredoškolských štúdii dávali pozor na geografii, sa v hlave vynorí aj niečo ako Varšava, biela a červená a prvenstvo v hutníckom priemysle. Môj typický obraz jednej z krajín Európskej únie sú babky s ružencami, ktoré vám na každom z xy trhov pchajú pod nos krowky, oštiepky a vlnené ponožky, ak by nás nebodaj v lete zasiahol studený arktický vzduch zo severu. Možno práve vďaka mojej bohapustej medzere vo vedomostiach som sa rozhodla zareagovať na ponuku visiacu na školskej nástenke a bližšie spoznať tento sympatický štát.

Cieľ našej exkurzie sa žiaľ niesol v smutnom duchu. Neochutnám typické, na jazyku sa rozplývajúce poľské cukrovinky od výmyslu sveta. Pocítim trpkú príchuť osudu, ľudskej hlúposti, krutosti, zverstva a beznádeje. Naša Karosa s martinskou ešpézetkou smeruje do jedného z najznámejších koncentračných táborov Osvienčim. Donútim pracovať svoje mozgové bunky na plný plyn a snažím sa vybaviť si čo najviac informácii, ktoré už viem z literatúry, masmédii a rozprávania o tomto mieste. Avšak lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť. Lebo ten kto nezažije, nepochopí.

Ja, ako citlivá ženská duša, ktorú dokáže rozplakať aj happyend vo filmoch od Rosamundy Pilcherovej, som sa pre istotu vybavila nie jedným, ale hneď dvoma balíkmi hygienických vreckoviek. Niečo mi hovorilo, že toto bude doják a deň, na ktorý len tak ľahko nezabudnem. Nezabudla som...žiadne citové výlevy a hysterické hádzanie sa o zem sa však nekonalo. Tá atmosféra sa nedá opísať...pri pokladni zaplatíte desať zlotých, prejdete cez bránu s ironickým nápisom „Arbeit macht frei“, s ľútosťou hľadíte na tonu ľudských vlasov, protézy, zubné kefky a ostatné predmety každodennej potreby, zmätene sa obzeráte po jednotlivých barákoch a kladiete si otázku PREČO? Kráčate po zemi, na ktorej umreli státisícky ľudí, vdychujete pach smrti a nadávate si do egoistických svíň, že sa trápite pre rozchod s priateľom, ktorý aj tak nestál za nič. Prezeráte si fotografie vychudnutých väzňov, šokujúco si čítate údaje o ich telesnej váhe pred a po ich príchode do Auschwitzu a pohoršene krútite hlavou nad dnešným „fenoménom“ s názvom anorexia. V jednej z plynových komôr odriekajú vaše pery slová židovskej modlitby za mŕtvych, v ďalšej postupujete v smere šípky a počúvate bizarné rozprávanie Vášho profesora o sanitkách s cyklónom B. Skúšate sa vžiť do jednej z obetí zvráteného nacistického režimu a pohrávate sa s myšlienkou revolty...lenže ako? Kedy, kde? Špinavý, hladný, fyzicky aj psychicky zruinovaný, obklopený ostnatým drôtom nabitým tisíckami voltov...jediným vykúpením z tejto brutality je snáď len samovražda.

Koniec predstavenia, padá opona. Čakám na kamarátku, ktorá si odskočila na toaletu a ja sa medzitým snažím pochopiť všetky súvislosti. Nejde to. Prejde týždeň, dva a v mojom srdci sa ozýva rana, ktorá si pýta liek a ja jej namiesto chémie môžem ponúknuť iba slzy. Vždy keď začujem skladby Richarda Wagnera, spomeniem si na všetkých Židov, Slovanov, Rómov, ženy, mužov, deti, starcov a ostatných nevinných a až vtedy zisťujem, že život bláznivej adolescentky je vlastne úžasný. Preklínam stupídne mozgy a túžbu po moci, porovnávam svet v období druhej svetovej vojny so životom v 21.storočí a nachádzam medzi nimi obrovský kontrast. Títo ľudia mali svoju milujúcu rodinu, dom na vŕšku, kanárika v klietke, kľúčik na vešiaku i sľubnú kariéru v právnickej kancelárii. NIKTO z nás predsa „nešiel na výlet“ bez spiatočného lístka, ANI JEDEN nás sa nemusel vzdať fantastickej manželky, ktorá je ešte fantastickejšia kuchárka a ŽIADNA matka sa bezbranne neprizerala, ako jej milovaného synčeka odvádzajú „zlí ujovia“ bohviekam, ona mu dá bozk na líce a on jej naposledy zakýva...CHCEL žiť. VŠETCI chceli žiť...

Úvaha

2 0 0 0 0

Komentuj

Tábor smrti

3 komenty k blogu

Horúce!