Žeby manželská kríza?

Vedela som to, ja som to vedela, matka ma pred tým varovala.
Stala som sa obeťou domáceho násilia.

Spočiatku bol Stereotyp hrozne roztomilý. Každé ráno mi do postele nosil raňajky, pomiloval ma zo všetkých svetových strán a ako správni mladomanželia sme spoločne preležali celý deň. Večer sme chodili do kina, pozorovali západ slnka, kŕmili labute a do uška si šepkali veci, ktoré si hovoria len zamilovaní.

Milovala som ho hlavne v sobotu. Budili nás hriankovače a vysávače, naši temperamentní susedia, teplé rožky, klepanie rezňov z bytu oproti a vojna o jablkový závin na desiatke. Stereotyp si uvaril čaj a ja kávu. Do hrnčeka som nahádzala za dve lyžičky nesky, zaliala vriacou vodou zo sporáku a pozorovala dokonalú difúziu medzi jednotlivými skupenstvami. Život som si osladila dvoma kockami cukru, ale Stereotyp nesladil nikdy. Vraj život so mnou je už aj tak dosť sladký. Móóóje.

Nasledoval každodenný rituál s mydlom, sprchovým gélom, šampónom na vlasy a zubnou pastou. Takto vyvoňaní sme sa len v osuškách a papučiach presunuli pred telku a zabávali sa programom pre najmenších až do desiatej.

Zrazu však nastal ten kritický okamih, kedy Majster N dokúzlil a Jerry vložil Tomovi hrable do cesty naposledy. S menším protestom sme vstali z gauču, do ruky vzali mop, vedro, prachovku a čistiace prostriedky a pustili sa do upratovania. Stereotyp sa ponúkol, že pôjde na dvor vyprášiť koberce, kým ja som svoje miesto zaujala v kuchyni. S chňapkou a kuchárkou po starej mame som bola síce rozkošná, ale hrozne nemotorná. A keď ma Stereotyp našiel v slzách nad mletým čiernym korením, ponúkol sa, že ma zoberie nakupovať.

Reklamné letáky upozorňovali na výhodnú cenu banánov. Prirodzene že to neostalo len pri potravinách. Odušu sme listovali v zakázanej literatúre, skúšali si bizarné okuliare a dali si preteky s nákupným vozíkom po samoobsluhe. Na večeru sme si objednali čínu a kým ten Ping-Pong čakal na prepitné, zavreli sme mu rovno pred nosom. To boli krásne časy.




A dnes? Citovo ma vydiera!

Viete aký vie byť otravný hlavne v pondelok ráno?

Krátko pred šiestou po mne hádže plyšákov, aby som vzdala hold práci smetiarov. Neochotne vstanem, zakývam im z okna a len tak zo slušnosti sa spýtam, či by si nedali šálku kávy. A tak zrazu rozospatá sedím za kuchynským stolom s tromi chlapmi od technických služieb a v rádiu počúvam správy, ktoré ma totálne iritujú. Navyše káva je studená, pečivo staré, vlasy strapaté, nový sveter ma škriabe, topánky tlačia a očko na pančuchách sa spraví práve v tú najnevhodnejšiu chvíľu. Mestská doprava štrajkuje a keď zavolám Stereotypu, či by ma neodviezol do práce, tak sa mu nechce. Vraj ešte dospáva včerajšiu opicu.

Začala som proti nemu bojovať klasickou ženskou zbraňou. Nohavičkami. Viete, také tie, čo majú vpredu Pondelok, Utorok a tak ďalej. Vtedy bol môj život konečne po dlhej dobe zaujímavý. Dala som sa ostrihať, skočila som si bungee, zafajčila trávu a podnikla cestu okolo sveta. Keď sa to však dozvedel Stereotyp, zatrhol mi to. Vyhodil mi moje gaťky a marihuanu spláchol do záchodu. To nech si vraj radšej chodím naostro.

A tak nosím tie isté nohavičky už asi mesiac. Volám na linku pre týrané ženy, ale ony majú stále obsadené. Netušila som, že je nás tak veľa. Pomôže mi niekto?

 Pseudoblog

7 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu