Svetlo jemne presvitalo cez žalúzie. Vstal som a pozrel sa na monitor. 20:08. Zvláštny čas na ráno...
Otvoril som okno. Pod oknami bol veľký dom. Stála tam, taška na pleci, zjavne na niekoho čakala. Najprv sa na mňa usmiala, no potom sa jej na tvári zjavilo zdesenie. Odvrátila sa. Spoza rohu vyšiel jej otec. Nikdy predtým som ho nevidel, no vedel som ako bude vyzerať. Chcel som rýchlo zmiznúť z okna, ale on si ma všimol a začal ku mne šplhať po hromozvode. Zdalo sa mi, že šplhá na štvrté poschodie, aj keď ja bývam na jedenástom. Zachvíľu stál v mojom okne a skočil mi do izby.
"Chceš ju? " znela jeho otázka
"Milujem ju nadovšetko" odpovedal som.
"V tom prípade bude zajtra svadba. Neviem kde, ale trafíš tam." už išiel vychádzať von oknom, ale zastavil sa a siahol po niečom na stole. Keď to zdvihol, videl som, že drží USB kábel.
"...a toto si požičiam."
"Ale ja to potrebujem k tým novým klávesom! "
"Ak všetko dobre pôjde, zajtra to máš naspäť."
Lahol som si späť na postel, aby som si trošku prehodnotil myšlienky, a po chvíli som zistil, že som aj tak na nič nedošiel.
Na druhý deň som sa ocitol na tom mieste. Vyzeralo to ako taký klasický komunistický hotel. Viedla doň jedna rampa. Vydal som sa po nej, a ocitol som sa v obchode. V obchode s hračkami. Bolo tam plno svadobných hostí. Potreboval som sa porozprávať s jedným kamarátom. Tak som ho vyhladal, no hneď ako si ma všimol. zakričal moje meno, načo sa obzreli aj všetci ostatný. Všimli si, že som tam, a hneď sa ich zhŕkla celá kopa. Plácali ma po ramenách, gratulovali a ešte všeličo iné.
"Poďme sem" zavolal som ho do malej bočnej miestnosti. No hneď ako sme tam vošli za nami vletelo niekoľko ďalších ľudí a neúnavne pokračovali v snahe nadviazať so mnou rozhovor. Zdvorilo som všetkých odmietal vetou "veď sa vidíme na hostine, teraz toho ešte musím kopu vybaviť" a snažil som sa zdúchnuť.
Vyleteli sme s kamarátom z miestnosti a vydali sa smerom von z hotela. Okolo bol veľký park a tak sme sa rozhodli, že sa pôjdeme porozprávať niekam ďalej.
Ako sme išli, míňali sme nejaké stanové kempy, detské ihriská, bazény, jazero, a všeličo možnné. Išli sme asi polhodinu po chodníku mĺkvo, ani mne a zjavne ani jemu sa nechcelo začať rozhovor, napriek tomu že sme ho obaja potrebovali.
Po ďalšej chvíli som zbadal na lavičke sediacu postavu. Už zdiaľky mi bola nejaká známa. Keď sme prišli bližšie, začal som spoznávať chalana, ktorého som už isto predtým videl, ale nevedel som si spomenúť kde. Až keď sme boli pár metrov od neho, obrátil sa na môjho kamaráta s veselým pokrikom "čááááu! ". Potom jeho zrak prešiel na mňa. Tváril sa, že ma nepozná, ale ja som si uvedomil kto to bol.
Pobil som sa jediný krát, v šiestej triede na základnej škole a to práve s ním. Za peknú blbosť. Vysmieval sa mi, tak som mu vytrhol z ruky mlieko ktoré pil a vylial mu ho na hlavu. On mi potom rozbil nos. Oni sa pozdravili, ja som sa tváril že si ho tiež nevšímam, a išli sme ďalej.
Nakoniec sme došli k nejakej drevenici, za ňou bola lavica, tak sme si sadli že sa konečne porozprávame.
"No a načo sme sem vlastne išli? " spýtal sa on.
"Ja vlastne ani neviem" odpovedal som keďže mi v tej chvíli nič nenapadlo.
"Tak ak teda nič nemáš, tak ja by som išiel. Ozvi sa, keď ti to napadne.
"Dobre"
Otočil som sa, že pôjdeme naspäť, no on zmizol. Jednoducho tam už nebol.
"Kurva toto je deň..." pomyslel som si a vydal sa naspäť sám. Pozrel som sa na mobil. Bolo sedem hodín. To aby som si pohol...
Po pol hodine som však nebol ani v polovici cesty, a tak som sa rozhodol, že zavolám do hotela nech na mňa chvíľu počkajú. Vytočil som číslo, dal telefón k uchu a čakal kým sa ozve vyzváňanie. Ozvalo sa raz a potom nejaký divný tón. Tušil som čo znamená, ale nejako som si to nepripúšťal. Zložil som telefón od ucha a pozrel naň. Vypnutý. Vybitý. Doriti.
Držal som ho v ruke a pokúšal som sa ho znova zapnúť, keď som išiel okolo detského ihriska. Nejaké z tých deciek vybehlo z ohrádky, vytrhlo mi telefón z ruky a rozbehlo sa cestou dolu.
Nebol žiaden problém ho dobehnúť. Chytil som ho za golier a zvalil na zem. Malý skuvíňal, ale po chvíli prestal. Napadla mi spásna myšlienka. Prehľadal som ho, a samozrejme som našiel telefón.
Ako rýchlo som sa nadchol, tak rýchlo som si uvedomil že je to dosť nahovno, nakoľko som nevedel naspamäť číslo. Ale aj tento problém sa dal ľahko riešiť. Klakol som si na zem, po ktorej sa ešte válal ten krpec.
Otvoril som svoj telefón, vytiahol som z neho kartu a chcel ju strčiť do jeho telefónu. Krpec sa prebral, vytrhol mi to znova z rúk, tak som ho knokautoval po druhý krát. Chcel som pokračovať vo výmene kariet, no zrazu som držal v ruke dve. Doprdele. Netušil som vôbec ktorá bola moja. Strčil som tam jednu z nich, ale samozrejme to nebola tá moja. Pribehlo nejaké ďalšie decko, prezmenu dievča. Pozerala sa čo robím a klakla si vedla toho zmrda. Položil som svoj telefón a chcel znova vymeniť karty, ale tá krpaňa sa postavila a dupla mi po telefóne. Bol na sračky.
"Piča malá! " vykríkol som a takú som jej vrazil, že sa zvalila na zem a začala sa tam zvýjať. Už sa zvýjali dvaja. Nepríjemne decká...keď ja raz budem nejaké mať snáď takého nebudu.
Zapol som telefón do lietadlového režimu a skoro ma porazilo. O päť osem. Fuck...
Rozbehol som sa dolu cestou. Niekde začali odbíjať zvony. Divné. Nikde žiaden kostol nebol.
Dobehol som pred hotel. Pozrel som na hodiny na tom mobile. 20:08.
Pomyslel som, že USB kábel je už definitívne v riti. Zhodil som zo seba oblečenie ktoré som mal na sebe. Chyba. Bola pod ním plná poľná. Doriti. Skúsil som to ešte raz. Trefa, oblek.
Rozbehol som sa po rampe hore...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mayo
16. 4.apríla 2009 14:03
Začínam sa Ťa báť.
Napíš svoj komentár