THE END
Bol posledný text z filmu, ktorý sme práve "dopozerali." Sedel som na gauči, v nepohodlnej polohe, pričom mi Tiffany sedela v lone, čelom opretá o moje čelo, takže mi vtedy bola moja nepohodlná poloha úplne ukradnutá, lebo to bolo to posledné, čo som vnímal. Rozprávali sme sa už asi dve hodiny a pomaly sa blížil večer. Chcel som jej to už povedať...
"Vtedy, v tom aute," začala z ničoho nič mimo témy, "si to mal pripravené dopredu? Ten bozk?"
- "Čo?" Nemal som absolútne poňatia o čom je reč. Aj keď by som asi mal mať, to ma mrzelo.
- "Šli sme spolu ku mne mojím autom, prvý večer. A..."
- "...Aha," prerušil som ju, "už si spomínam. Nie, nemal som pripravený ten bozk ani tú čokoládu;" dobre, že som si spomenul, ináč by ma to štvalo celý večer, "napadlo ma to všetko postupne. Najprv čokoláda, keď som šiel platiť a potom bozk, keď som uvidel tvoju ruku." Usmiala sa. Nevidel som to, mali sme tváre blízko pri sebe, práve v tom bode, kedy máte aj pohľad rozmazaný, pretože je niečo priveľmi blízko a neviete zaostriť; ibaže, cítil som jej úsmev na tvári skrz dotyk. Krásny pocit.
Chvíľu sme tak pobudli, nechcel som kaziť moment, ale majsterka remesla sa nenechala zahanbiť. "Tak, už mi to povedz, celý čas si nesvoj."
- "Dnes som sa stretol s jednou ženou, s ktorou som v minulosti chcel čosi mať." Som taký pako, začať takto je asi to najhoršie. "Ale nemal som." Ešte lepšie, len si pridávaj...
- "Aha." Oddialila tvár od tej mojej, aby mohla lepšie "čítať." Pozrela mi do očí. "A ešte stále chceš?"
Musel som sa zhlboka nadýchnuť a sám v sebe hľadať odpoveď. Úprimne. Nevedel som to ani ja sám. Po chvíľke som dospel k záveru, že síce chcem, ale nie na úkor niekoho iného. Len... Ako to povedať.
- "Neviem ako ti to povedať." Zasa nádych, nie je nič lepšie ako preplniť pľúca a zvyšovať im tak kapacitu.
- "Skús to." Chytila ma za ruky. Obe.
- "Chcem, respektíve chcel by som, lebo je to moja dávna femme fatale, ale to je asi tak všetko."
- "Občas by si mi mohol aj zaklamať." Milý úsmev. Pôsobila na mňa tak... Bola Jemná. Ale nie pocitovo, skôr tak celkovo. Jej výzor, črty - tváre, krku, ruky - správanie, gestá, proste všetko. Mal som pri nej neustále pocit, že ju chcem objať a držať dlho v náručí. Teraz som však nemohol. Chcela odpovede.
- "Občas ti zaklamem." Ako napríklad teraz. Nie, vážne, keď niekoho milujem, neviem mu klamať. Preto som sa aj stále rozišiel, pretože počuť stále pravdu nechce nik, takže to nie je bohvieaká skvelá vlastnosť, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Ale sem-tam zaklamem, čo si budem klamať.
- "Napríklad teraz."
- "Napríklad!" Obaja sme sa naraz na seba usmiali.
Položila si hlavu na moje ľavé rameno. "Tešíš sa aspoň na náš večer?" Nevidel som jej už do tváre, šteklili ma jej vlasy. Mal som rád ten pocit.
- "Práve preto som nesvoj. Ona sa chce dnes večer stretnúť." Ľavou rukou ma pohladila po pravom líci.
- "Tak choď."
- "Nie si naštvaná?"
- "Som."
- "Ostanem tu s tebou." Bol som si takmer istý, že povie to, čo by povedala každá žena: Urazí sa a: "Nie, choď si s ňou..." Alebo niečo obdobné. Namiesto toho povedala:
- "Zavolaj ju sem." TOTO ma ozaj prekvapilo. Začal som sa pýtať sám seba, prečo ju chce tu. Veľmi rýchlo som pochopil prečo.
- "To nie je dobrý nápad." Bolo, čo som chcel povedať. Ale využil som ponúknutého žolíka spred chvíle a povedal som: "Dobre, teším sa." Zasa som pocítil ten pocit ako pred chvíľou - úsmev.
- "Ako rýchlo sa naučí človek klamať."
- "Čo by som pre teba neurobil."
- "Dobre teda. Choď s ňou a vyriešte si to. Ja ťa budem čakať tu, ak neprídeš, pochopím to." Objala ma.
Zotrvali sme tak asi pol hodinu, bez slova. Vec bola uzavretá. A aj tak som objatie vyžadoval už predtým. Napísal som SMS Jeanette:
7:30, 7:00 nestíham.
Pokračovanie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár