Musela som súrne odísť.
PREPÁČ
Vynahradím ti to.
Tiff
Bol biely starožitný lístok s ornamentami po stranách pripomínajúc dekorácie z pred pár storočí dozadu, ktorý mi nechala na vchodových dverách v malom záhybe zárubne, keď som sa vrátil s nákupom. Hádal by som to opäť na obdobie renesancie. Vyskúšal som dvere, ale, ako som správne predpokladal, boli zamknuté. Sklamanie rýchlo vystriedala frustrácia, otočil som sa čelom vzad a odpochodoval späť do auta. Vedel som, že sa ma len tak nechce zbaviť, uisťoval ma v tom kľúč od jej auta v mojej pravej ruke. Naštartoval som a vybral som sa domov.
Ako to už chodí, pri pokazení jedného zuba sa začne kaziť celý chrup a po ceste domov ma zastavilo policajné auto. Vystúpil z neho policajt, mohol mať tak štyridsať, čierne krátke vlasy, zakryté čiapkou, len tu i tam nejaký rebel vytŕča, umožňujúc mi identifikovať ich farbu, dosť vymakaný, atletická postava, vyšší odo mňa asi o hlavu, pravá ruka na zbrani, ľavou sa oprel o moje stiahnuté okno a vraví mi: "Vystúpte si." Modré oči. Vystupujem von a po ďalších pokynoch sa opieram oboma rukami o kapotu auta. Po mojom prehľadaní mi nakázal, aby som sa postavil za auto tak, aby na mňa videl. Zatiaľ som nepovedal nič, len som nemo počúval jeho pokyny. Postavil som sa teda tam a po chvíľke kútrania vnútri auta vytiahol Heckler & Koch’s Universal-Selbstladepistole. Skvelé. "To je vaša zbraň?" Nič som neodpovedal. Čo by som mu aj povedal, že nie je moja a uveril by mi? Alebo, že auto, v ktorom sa veziem taktiež nie je moje? Prilepšil by som si, určite... "Haló pane, je to vaša zbraň?" pýtal sa ma už asi štvrtýkrát. "Ste nadrogovaný? Je to vaše?"
- "Nie." Bola moja strohá odpoveď.
- "Nie ste nadrogovaný alebo to nie je vaša zbraň?"
- "Práve preto sa netreba pýtať dve otázky naraz." To sa už naštval, vytiahol putá a zatkol ma za nedovolené držanie zbrane, keďže zbrojný pas som nikdy nemal a on ho ani nikdy neuvidí. Obišlo by sa to kľudne aj bez tých pút, ale tam ide skôr o ten symbolizmus, o to, aby človek pocítil tú potupu, že vykonal niečo nesprávne a mal by sa za seba hanbiť. Horšie je, že moje asociácie s týmto symbolizmom sú úplne odlišné a putá som využíval pri trocha inakšej príležitosti, takže som bol skôr viac nažhavený, než zahanbený. Ešteže ten policajt bol chlap. Viem povedať, že dobre vyzerá alebo, že je fotogenický, ale či je sexi, to som na chlapov nikdy povedať nevedel. Ako tajný agent v homo-bare by som bol úplne stratený.
Sedím na policajnej stanici v akejsi vypočúvacej miestnosti, kam som sa dostal pomerne rýchlo. Je tu mierna tma, svieti tu nejaká neónová, obdĺžnikovitá lampa nad mojou hlavou, ale žiadne reflektory do očí. Okrem kovového, studeného stola, o ktorý sa takmer ani nedajú oprieť ruky, pretože je studený ako mŕtvola, tu nie je nič zaujímavé, snáď len ešte dve dreveno-kovové stoličky a na jednej z nich sa uvelebil môj zadok, pričom čakám na druhý.
Zatiaľ sa cítim fajn, ale keď vojde pán, ktorého meno hneď po jeho egocentrickom, excentrickom predstavení zabudnem, začnú sa mi potiť dlane a pocítim strach. Ani neviem prečo, veď som nič nespravil. Navonok vyzerám pokojne, ale vnútri to vo mne, priam, celý čas vrie odkedy vošiel do miestnosti aj to sa divím ako, že sa vôbec prepchal cez zárubňu s tým svojim bachorom.
"Opýtam sa ešte raz..." Zopakoval sled otázok, ktoré som vôbec nevnímal. Farbu očí neviem rozoznať, mizerné svetlo, sú celé čierne. Mal strašne veľa čiar na čele. Ako keby mu nejaký sériový vrah zanechal zopár stehov na pamiatku. Kedysi dávno. Nad nimi sa črtali šedivé vlasy obklopené kútmi z oboch strán. Mohol mať tak päťdesiattri, ale tie vlasy a kúty mu pridávali ďalších pätnásť. Výšku neviem odhadnúť, keďže obaja sedíme a vtedy je to ťažké a keď on stál, tak ja som už sedel. Zato som počul, ako sa stolička pod jeho návalom mierne ozvala a pýtala sa Boha: Prečo ja, prečo ja musím udržať takéhoto bujaka na svojom chrbte? Čo som komu spravila?
Bolo mi ho už ľúto, pretože sa chudák snažil a mne už aj opadla úvodná strachopudná nálada, povedal som (opäť to nebudem prekladať, po slovensky by to vyznelo hlúpo): "Two words, lass ol´ cap´n: LAW" vztýčil som palec a nechal sekundovú dramatickú pauzu "YARRR!" vztýčil som ukazovák a ukončil svoj pirátsky prízvuk. Tak ma nechal tak so slovami:
- "Fajn, to si teda peknú chvíľu počkáme."
- "Ja sa nikam neponáhľam." Odvetil som, opretý ľavou rukou o ľadovú kráľovnú a pravou o operadlo môjho osobného nosiča zadkov.
Po "pár" hodinách - strašne som sa nudil - mi priniesol kávu v umelohmotnom pohári. "Ak chcete, aby som sa napil, tak mi prineste čistú vodu a v sklenenom pohári."
- "A nechcel by pán k tomu aj keksík?" Neodpovedal som nič.
O pár minút mi, na môj podiv, priniesol pohár vody v skle. Svoje ľavé zápästie som zahalil svojou koženkou a lial si vodu do úst s pohárom tesne nad perami. Žiadne DNA ani otlačky zadarmo nedostanete...
Ubehlo opäť niečo cez hodinu/hodiny - mobil aj hodinky mi zobrali - a doniesol sa nám indián tučný zadok naspäť do miestnosti. "Vstaňte, necháme si vás tu cez noc, môžte si zatiaľ zavolať." No super. Prišiel som k telefónu a niečo som si uvedomil. Na Tiffany číslo nemám a nemám komu inému by som tu v Kanade zavolal. Keď som už tak rozmýšľal, ďalší kto ma napadol bola Jeanette, pretože je jedna z mála, ktorej číslo viem naspamäť. Volať jej ale nebudem, nebudem ju zneužívať, respektíve využívať, len keď niečo potrebujem a navyše, doteraz som sa po jej SMS-kách neozval. Až taký sebec nie som. Potom prichádzala do úvahy už len posledná možnosť, limitovaná mojou slabou memorizačnou schopnosťou. Jediné ďalšie číslo, ktoré som vedel naspamäť, bolo moje číslo domov, kam sme sa nasťahovali už keď som mal štyri. Našim ale volať nebudem. Aj tak by mi tu nemali ako pomôcť. Cez Atlantik. Tak som zasa zostal sám, ako som vždy chcel.
- "Nemám komu zavolať." Povedal som po chvíľke dumania nad telefónnym slúchadlom; ono, celé moje uvažovanie netrvalo dlhšie ako dve sekundy.
- "To myslíte vážne?" Opýtal sa ma policajt, ktorý ma viedol do cely.
- "Áno. Poďme."
Neprešlo veľa času a zrazu mi odomyká nejaký zväzok kľúčov štrngajúc o tyče mojej cely. "Ste voľný, máte celkom dobre známosti." Vraví znechutene policajt, ktorý ma sem aj priviedol. Vôbec som nevedel o čom hovorí, ale nebudem sa s ním hádať, že je to omyl a že chcem radšej ostať tu. Vyšiel som von, dostal späť svoje veci, ospravedlnenie sa nedostavilo, ale... Čo som čakal... A pred stanicou ma čakala.
Stála tam Tiffany s takým tým zákerným úsmevom, ktorý vraví: Ja za to môžem. Páčilo sa ti prekvapenie? Zachránila ju prezumpcia neviny, takže som k nej pristúpil pokojne a usmial sa. Hneď ju však zahodila slovami: "Chcela som si ťa otestovať. Prečo si im nič nepovedal?"
- "Nebudem na teba nič bonzovať." Usmiala sa.
- "Tak poď, ideme ku mne." Chytila ma za ruku.
- "Nie, ja idem radšej domov."
- "Ako? Pešo?"
- "Aspoň sa prejdem."
- "Prepáč mi to." Vymanil som si ruku z jej a začal som kráčať smerom domov. To, že som bol naštvaný, že som kvôli nej skončil vo väzení ma asi tak rýchlo neprejde. Že otestovať... Čo som potkan? Pribehla po chvíľke za mnou a chytila ma oboma rukami za môj ľavý rukáv. "Prepáč."
- "Pusť ma."
- "Tak to ma budeš musieť udrieť!" Pozerala na mňa s odhodlaným pohľadom inkasovať úder hocikam. V živote som ženu neudrel a nemienim to meniť. Aj ona to určite vedela, ale už si zvykám, že má rada divadlo.
- "Ja mám času dosť. Som zvedavý ako dlho tu vydržíš." Po tejto vete nahodila ešte odhodlanejší pohľad a stáli sme tam dosť dlho. Ani raz som sa na ňu potom medzitým nepozrel, muselo to, pre okoloidúcich, vyzerať celkom absurdne a musel som pôsobiť ako šesťročné decko, ale bol som vážne napálený. Trčať na stanici asi štrnásť hodín a v cele asi dve. A mám aj záznam v registri za nelegálne držanie zbrane.
- "Prepáč." Dožadovala sa znova pozornosti a odpustenia. Popravde, klamal som. Hnev ma prešiel rýchlo. Ja som typ, ktorý sa nedokáže hnevať na nikoho dlho a už vôbec nie na niekoho koho milujem. Ale hral som to už len pre ňu, lebo som vedel, že ju to baví.
- "To tu mám s tebou zápasiť? Vážne ma nepustíš?"
- "Nie." Nasledoval zákerný úsmev.
- "No dobre..." Chytil som ju okolo pása, vôbec sa nebránila a začal som kráčať smerom k autu. Oprela si o mňa hlavu a šli sme pomaly.
- "Kúpila som nám dva lístky do divadla." Takže som mal pravdu s tým divadlom.
- "A na čo?"
- "Othello." Vedela, z predchádzajúcich dialógov, že túto tragédiu od Shakespeara mám najradšej.
- "Raz dopadneš ako Desdemona, keď budeš takto pokračovať." Obtočila sa okolo mňa tak, že sa zastavila vo vynútenom objatí. Rýchly bozk na pery, pomaly sa načiahla k môjmu ľavému uchu a pošepkala:
- "Hlupáčik." Objal som ju silnejšie. Už mi práve došlo, že všetko bolo zinscenované, ušiel mi však účel, ku ktorému sa budem musieť dopátrať neskôr. Teraz to už nechám tak.
Prišli sme spoločne k autu a za stieračom som mal lístok. Nechala ma znovu šoférovať, navyše, kľúče som mal stále ja. Vytiahol som ho a stálo na ňom:
Ďakujem za dnešné ráno.
R.
Pokračovanie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár