Chcela si po mne básničku:
"Hoc dvojriadkovú. Maličkú!"
Vravela
priveľa.
Nevedel som ako začne -
inšpiráciou obídený -
či dať prvky štylizačné,
či písať len tak... Osud ženy.

Napísal som, ako vždycky,
čosi hneď; lež po anglicky.
Tá chcela
nie veľa,
no slovensky. Dumajúc i
spájajúc škrabal som sa nosom,
až kým prišiel mávajúci
nápad o tom: "Kto vlastne som?"

Zobral som do ruky pero,
písalo sa zrazu skvelo,
lebo už,
hoc som muž,
bolo dávno po termíne
a buď mi verte, alebo nie,
asi tak trochu senilniem.
"Až teraz?" Pýtam sa. "Znamenie?!"

Na úvod by aj stačilo. Poďme rovno na "dielo:"

Točil som sa dokola, ruka v ruke s ňou.
Šaty jej,
tá potvora,
sa stretli s matkou gravitáciou.

Závoj hnedý,
nezbedný,
povieval si kade-tade.
Spomínala
na tie dni
kedy bol býval v jednom rade.

Keď som rukou zavelil,
zatiahol za zvonec hlavy,
prepukol jej v srdci kviľ
ten,
ktorý jej stále vraví:
"Viac to bolieť nebude.
Ale
to je tvoj údel,
keď si na prsteň zabudla..."
Prsteň púta, dá sa stiahnuť,
aby ony
nemohli padnúť - kam sa im zachce.
Nič to, možno nabudúce.

Mala aj ten pocit márny
ako keď maliar čosi stvárni.
Veď jej dekolt býval slávny,
dožadoval pozornosti.
Hoc tvoje ruky:
"Dosť ti!" Vraveli mi.
A tak dlane
pozdvihli úroveň dámy.
Paradoxne,
som i vďačný -
za ne.
Za tie dlane a nie "za ne!"

Krútili sme sa dokola, vôkol atmosféry nepokoja:
Kde fľaše na zemi hrozili.
Kde nikto
nebol bez viny.
Kde každý aspoň raz zhrešil.
Kde prichádzal som o kus síl.
Kde známy šaty komusi prešil.
Kde len my dvaja sme boli nevinný
a každý akýsi príchod riešil,
príchod novej roviny.

Pobrali sme sa preto inde:
Kde kúsok svetla z hmly vždy vyjde.
Kde opojili sme sa mokom
a dali si bozky bokom
a pobrali sa spolu potom,
cez bezcitnú kráľovnú,
rovno k nej
domov -
dnu.

Unavená bola z aktu,
vedel som,
že so mnou nechce sedieť
tu.
A tak pobrali sme sa do ríše:
Kde myseľ s nami kolíše.
Kde vidíme veci priamo,
až kým nenastane nové ráno.

A ráno:
Neprehnal som to?
Nebolo to veľa?
Povedala áno

 Blog
Komentuj
 fotka
marttina  2. 1. 2013 12:40
z uplne neznamych pricin mi to pripomenulo Hviezdoslavovu Hajnikovu zenu.
Napíš svoj komentár