Čelné sklo môjho auta bojuje na dvoch frontoch. Aj ja bojujem. Rovnako. Tu a tam. Zvonku so studeným dažďom, ktorý naň dopadá a nenechá sa odradiť ani po tisícoch neúspešných pokusoch a so svojimi slzami v očiach, stekajúcich po tvári mimovoľne môjho pôsobenia. Zvnútra s mojím teplým dychom, ktorý sa usádza a usiluje odvrátiť moju pozornosť z cesty na seba - prezentovaný egocentrizmus v tom najlepšom svetle - a so svojimi citmi, tie vytvárajú obrazce a zahmlievajú mi úsudok ako hmla okolo Avalonu. Neviem kadiaľ ísť ani kadiaľ sa vrátiť...

Pomáham mu ako len viem. Veď od seba obaja závisíme. Zapol som stierače a vyhrievanie predného skla. Kto pomôže mne?

Auto je pomaly neovládateľné. Pri nej je to rovnaké. Prešiel som do vodnej mláky a ide si kam sa mu zachce. Vravím si, obídem ju, ibaže idem tak rýchlo, že sa Jej nedá vyhnúť a potom sa deje čosi, nad čím som bezbranný. Tak som len dal nohu dole z plynu a držím pevne ruky na volante v chabej domnienke, že mám stále situáciu pod kontrolou i keď je jasné, kto je tu pánom. Šelma vo mne preberie inštinktívne moje konanie.
Volant rovno, netočiť a nebrzdiť, len čo by to dopadlo ešte horšie, keď sa začnem šmýkať. Voľajako to už len prejdem. Je prvá, ktorú si predstavujem ako matku svojich detí. To bol vždy môj prvý predpoklad pre Ňu. Zatiaľ ho žiadna nenaplnila. V mysli sa mi vynárajú obrazce budúcnosti - naše. Zarosili mi, spolu so slzami, dažďom a mojím dychom, zrak, a tak sa nemôžem poriadne sústrediť na cestu.

Musím spomaliť.
Vo vzťahu k nej alebo teraz na ceste?

 Blog
Komentuj
 fotka
naily  6. 1. 2013 20:51
Toto som chcela pochváliť - teda mne sa veľmi páči.
Napíš svoj komentár