duša moja ku mne volá,
nedopraje mi pokoja.
Kto je vinný? Nik iný, ja.
Nadýchnem sa trocha vody,
chcem pritom sám seba pobiť;
vdýchnem nádej, hoc pramálo,
vydýchnem, čo mi ostalo.
Opantaný citom svojim:
Škubem, trhám, slzy roním,
v mori sú však bez významu,
tu nikoho neoklamú.
Iba čoby pridávali
tomu moru pevnosť skaly.
No tak poď, nebuď jak malý...
"Vstaň!" To pudy prikázali.
Vstal som preto na dve nohy,
osud však bol ku mne strohý.
Voda, tá do pľúc nepatrí,
tak topil som sa...
raz...
dva...
tri.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
marttina
8. 1.januára 2013 22:59
Tentokrat akoby som citala Erbena.
2
Neskutočná.. fakt. Milujem tvoje básne a vôbec hlavne ten tvoj štýl písania.. rozhodne na básničkarčenie máš talent
Napíš svoj komentár