Tak isto sa dá počínať aj v živote. Máte pred sebou papier, s riadkami či bez alebo s predkresleným motívom a v "ruke" pero, nie ceruzku, lebo tu to nejde zmazať. Treba si rozmyslieť čo začneme kresliť, lebo čiary sú precízne zachované naveky. Zmazať sa nedá tak ľahko, dá sa však prekresliť.
Minule som sa zasa raz stretol s pánom maliarom. Vie krásne prekresľovať a obťahovať čiary tak, aby to vyzeralo krajšie. Zvýraznené kontúry odjakživa pôsobili majestátnejšie. Avšak prekrývať základy má aj svoje proti. Sú ľudia, ktorí vidia "cez obraz;" znalci. Tí sa pozrú a vidia zámer.
Nie som znalec, ale - našťastie/nanešťastie - bol som pritom ako sa rysovali základy. Vtedy na papieri chýbala jedna čmáranina, ktorej základy sa pretriasali. Nemohla vedieť, ako škaredo vyzeral pôvodný obrys jej línií. Potom ju však niekto medzi nás dokreslil. Pán maliar zobral štetec a začal obťahovať. Pekne, krásne, okolo... Ona sa len prizerala a nechala obalamutiť, pretože, kto by nepodľahol šarmu umelca?
Neznášam faloš. Preto neznášam objatia. Obzvlášť, keď objíma priamku priamka hrubšia, aby tak zakryla; a na tvári - zatiaľ, čo ju vôbec pri objatí nevidno - sa rysuje ďalšia línia za hrubým obrysom. Je mi z toho zle...
Prázdny papier a ceruzka v ruke. Je len na mne čo naň napíšem, a to, čo napíšem, ukáže aký som. Neukáže to, čo vidím; zobrazí, čo cítim.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lubobs
24. 1.januára 2013 22:49
a každý to vidí inak
Napíš svoj komentár