Toto bola moja posledná hodina .Našťastie,lebo inak by som musela nadalej trpieť ten Robinin pohľad. Hned po škole som išla na obed,nabrala som si hnusnú kašu ,ktorá vyzerala akoby ju niekto vyzvracal,zobrala si pohár vody a sadla si za prázdny stôl.Pri všetkých stoloch už niekto sedel a ja som sem neprišla na to aby som si hľadala priateľov .Konečne som sa usadila a s predstieranou radosťou sa pustila do,, mňam jedla´´. Nabrala som si za lyžicu toho grcu , vopchala do úst a snažila sa preglgnúť
. Musím jesť ,povedala som si a nasilu sa pchala tou grckou . Ked som všetko zjedla ,tak som to zapila vodou . Nemohla som si pomôcť ale bolo mi dosť čudne. Kým som si stihla uvedomiť že to je z toho jedla ,dralo sa to von. Rozbehla som sa smerom k záchodom no ľudia mi doslova zaterasili cestu. Nešlo to , proste som to musela urobiť. Už som nevydržala a vyvrátila to uprosted jedálne . Všetci na mňa upreli zraky. Kuchárka,spolužiaci,žiaci,učitelia ..proste všetci , dokonca aj školník .Taká potupa . Všetci žiaci sa začali nahlas smiať . Ešteže Robin na obedy nechodí . Stastie v nešťasti , dodala som potichu. Kým som si uvedomila že tam stojím ako soľný stlp, bola pri mne už kuchárka s mopom v ruke .
-Utri to -prikázala a podávala mi mop. Zobrala som ho no stále som počula ten smiech a ja som sa stále nevedela ani len pohnúť
.
-Je to nejaký problém?-posmešne mi položila otázku . Stále som nevedela čo robiť . Nakoniec som sa rozbehla smerom k dverám. Kuchárka za mnou kričala a neušiel mi ani učiteľov pohoršený pohľad . Bežala som tak rýchlo ako som mohla . Ked som uvidela miestnosť s nápisom WC , zabočila som , otvorila dvere, bežala ku kabínke, zamkla som sa v nej a sadla si na záchodovú misu. Pokrčila som nohy , rukami som ich opásala a začali mi po tvári tiecť slzy . Plakala som . Ano, kôli takej hlúposti . Ked som počula že niekto prišiel,prestala som nariekať, utrela som si slzy z líc, pretrela oči a ticho sedela.
-Viem že si tu -ozval sa hlas . Ten hlas mi bol dôverne známi. Nepatril však Robin, ale niekomu úplne inému .
-Nič sa tým nezmení . Vylez!-rozkázal .
Po krátkom, minútovom tichu sa znova ozval .
- Chceš mi povedať že Katerin sa mieni schovávať ?! Aké zábavné ?Alebo aké úplne.. rozčuľújúce!
-Nie nemienim sa schovávať -ozvala som sa napodiv pokojným hlasom ,síce som vedela že pokojná určite niesom . Najprv som sa nemienila ozvať , ale asi to očakával tak som sa radšej ozvala .
-Vylez ! Predo mnou sa nemôžeš schovať . Ubehli len3 mesiace a našiel som ťa . Myslíš si že ked odídeš tak daleko od Phoenixu že si ťa nenájdem ?!
Po týchto slovách už nastala ticho,myslela som si že odišiel . V tom tichu som sedela 20minút a ked sa nikto neozýval rozhodla som sa vynsť von . Hádam už odišiel .Odomkla som dvere kabínky a pomaly ich otvárala . Zadržala som dych a bola pripravená na to najhoršie .Ked som ich už úplne otvorila a vyliezla von tak...zistila som že tam nikto nie je .
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár