Nepokladám sa za potvoru. Myslím ,že som milá, chápavá a načúvam tomu čo mi chcú ľudia povedať. Aj tak som však v mužskom povedomí ľadová princeznička čo zviera srdcia a so šialeným úškrnom ich následne drví. Muži... nefantazírujte toľko! Povedala som si ,že to azda bude tým ,že som taká uzavretá, že o mne a mojom zmýšľaní nikdy nevedia toľko aby pochopili prečo sa správam ako sa správam a tak som povolila. Prijala som ich do svojich myšlienok, ukázala svoju skutočnú jemnú stránku , naivitu a celkom by som povedala nevinnosť. Ech, chyba! V čom? Nuž akosi to malo opačný efekt. Viac beznádejne zamilovaných mužov. Viete, je to čudné. Chcete iba svätý pokoj a nech robíte čo robíte vždy to skončí takto. V konečnom dôsledku som zase potvora. Ja sa pýtam prečo? Nemám právo na svoj pokoj? Na svoj názor? Na svoju cestu životom ktorá mi vyhovuje? Vraj ubližujem a som bezcitná ... ale verte mi nič ma nebolí viac ako pohľad na človeka ktorému nebol opätovaný jeho cit (minimálne podľa jeho predstáv) ,avšak ako môže niekto tvrdiť ,že ma ľúbi a na druhej strane ma preklínať ? Protestujte si ,že to z beznádeje , zúfalstva atď. atď. ...mne to je všetko jasné ,ale aj tak ma to bolí . Prečo si muži tak často myslia ,že čím viac ma budú bolieť tým viac ma donútia ich milovať? Jediné, čo sa takýmto odplatným systémom dá dosiahnuť je môj útek. Som slabá žena , to hovorím na rovinu. A teda nevydržím dlho taký nátlak ,aj keď to tak môže vyzerať. Som chorá žena k tomu navrch! V určitých momentoch, vám, drahý moji neodolám ,no veľmi skoro príde moment kedy zase zatúžim ujsť. To je odo mňa grobianske ,to si priznám. Ale som stratená! Sama a stále slabá, bez sebavedomia a občas svedomia. Samozrejme ,že mi padne dobre dočasne siahnuť po takomto riešení.. no vy hneď vidíte svadbu. Kde to žijeme? Viete aký je rok? Ale to len tak pomimo. Ide o to, že ja nie som svätá ale ani vy nie ste ukrivdení. Alebo aspoň nie toľko a tak ako si myslíte ...ako ste presvedčený, že máte právo si myslieť. Žene sa dnes ťažko hľadá priateľ pretože keď už nájde muža z ktorým si rozumie u neho sa hneď vzbúria hormóny a potrebuje z nej partnerku. A je to možno len moje prekliatie ,že si lepšie rozumiem s mužmi než ženami. Z dobrými mužmi, milými , vtipnými , inteligentnými ale príliš ubitými na to aby odolali tomu sladkému zvodu, pokusu siahnuť na mňa počase aj inak a dostať ma len do svojej moci? Nie som rada v niečej moci -.- , som si rada sebe pánom aj keď takým rozlietavým, naivným a kde tu hlúpim. Každý z tých mužov je môj dobrý priateľ a teda keď sa rozhodne ,že mi spôsobí bolesť ,že mi to "vráti" a doráňa toľko ,čo si zaslúžim presne vie kam udrieť aby to zabolelo najviac. A ja stále verím a dávam šancu novým v mojom živote. No začínam si pripadať akoby každý z nich mal prísť len na to aby mi s falošným úsmevom na perách pomohol vstať a keď sa odmietnem chytiť jeho dlane v pokuse skúsiť to sama v zúrivosti a domnienke toho ,že sa v mojej krehkosti mýlil do mňa kopne oceľovou špicov. Muži ste čudní. Keď potrebujeme vašu pomoc nepáči sa vám ,že vás stále obťažujeme (alebo zbytočne priletíte ku každej hlúposti a keď neskôr vládzeme aj samé a nechceme vás bremeniť vystatujete sa čo by sme bez vás robili a aké sme nevďačné). Keď sa ju pokúsime odmietnuť naštve vás, že vás nepotrebujeme (nie je to pravda, potrebujeme ,ale nechceme vám predsa všetko vešať na ramená). Som obyčajné dievča. Povedala by som ,že skoro až nevýrazné. Hnedé oči ,hnedé vlasy ani nie atletickej postavy ,ani nie múdra ani hlúpa ,ani príliš cieľavedomá alebo v niečom talentovaná. Netuším čo to na mne je. Nevravím ,že mi to nelichotí ale po čase ma to 100% ničí. Ak vás to teda baví tak sa bavte, ja s tým nič nespravím. Veď aj tak neviem ako, ale život sa mi sám smeje a odpláca za vašu bolesť ktorú vám (aj keď nedobrovoľne ) spôsobujem. Jediný muž ,ktorý ma nikdy netúžil ovládnuť , nič nepýta a nič neočakáva , nemá rád keď som smutná a vždy je ten ktorý ma rozveselí, sa rozhodol byť len mojim priateľom aj napriek tomu ,že ho ľúbim tak ako ešte žiadneho muža pred ním. Je to skvelí priateľ a ja budem určite tá posledná ktorá by ho chcela tlačiť, keď on chce len ten svätý pokoj ... zmierme sa všetci s tým čo môžme dostať a neničme to zbytočne len preto ,že nemáme presne to čo sme chceli. Buďme predsa radi ,že máme aspoň niečo. Aj to vie byť strašne veľa.

A trikrát hurá svetlým výnimkám priateľským

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
arugad  28. 10. 2010 12:43
teda chcel by som ťa vidieť naživo, keď vravíš aká si celá nevýrazná, no napriek tomu celkom dosť sršíš sebavedomím.
Napíš svoj komentár