Nie je mi to podobné...

To čo idem postnúť mi vôbec nie je podobné pretože ak by som to videla dakoho postovať asi by som to v hlave označila za depkárske výlevi a takým témam ja zväčša nevenujem pozornosť ale napísala som to a hneď mi bolo fajn a dokonca som začala ľutovať predstaviteľku toho krátkeho dielka namiesto mňa (nuž vytvorila som ju ja tak ju chápem čo dodať iba ak to že tu bude veľa gramatických chýb )

Nie, nebolo jej dobre a ani nemala žiaden dôvod pre oprávnené zúfanie. Pršalo, či skôr len mrholilo. Salina sedela pod mohutným starým dubom a na tvári jej nesýdlil tipický úsmev.Pomaly otvárala a zatvárala oči akoby mala viečka z olova. Smutná, vyčerpaná , opretá no zúfajúca. Taká bola v tejto chvíli Salina. Posedenie v hmlistom lese za tichého dažďa by sa mohlo zdať smutné, no nechcela by to inak. Je rada že jediný kto sa spytuje na jej nevysvetliteľný smútok je starý dub a pritom od nej nedostane odpoveď. Nebude mu to vadiť a nebude na ňu ani ďalej dobiedzať aby mu prezradila čo sa stalo. Veď čo by aj povedala? Čo by bolo jej odpoveďou? Sama nevie. Vyhovovalo jej to nekonečné ticho. Ničím nerušené. Jej jediným prianím je zotrvať tu večne. Zrásť s kôrou o ktorú sa opiera a zabudnúť na všetko. Na celý svet...

 Záchod

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu