„Psst!...“ Ani si poriadne neuvedomila ako rázne ho prerušila v jeho hlasnom prejave. Dokonca sa nad tým sama zarazila a len pomaly zložila prst, ktorým naznačovala aby stíchol, spred svojich úst. On pobavene nadvihol obočie a už trochu tichším hlasom povedal:
„Aké psst? Už nemôžem ani hovoriť?“ Venoval jej bezočivý úškrn.
„Nie žeby si nemohol hovoriť. Len nehovor tak nahlas. Kde si myslíš že stojíš? Na chodbe bytovky. Nemusia ťa počúvať všetci susedia.“ Odôvodnila rozpačito.
„No ,veď by som už aj tak mal ísť.“ Zamieril k východu. Ona ani nevedela ako ,no jej telo sa pohlo samé a postavila sa mu do cesty. V tej chvíli by si najradšej obúchala hlavu o stenu . Cítila sa hlúpo a rozpaky bolo zjavne vidieť , na jej tvári, aj napriek pokročilej nočnej dobe. Na sekundu pôsobil prekvapene no o chvíľu sa mu na tvári opäť objavil úškrn. Pomaly jej obtočil ruky okolo drieku a požadovačne hoci jemne si ju k sebe pritiahol. Sklonil sa k jej tvári a nežne sa jej oprel čelom o čelo. Svojím nosom hladil ten jej. Ticho sa zasmial. Bol to príjemný zvuk ale mätúci. V duchu jej napadlo či sa nevysmieva jej ,že je tak naivná a naletela všetkým jeho sladkým zvodom presne tak ako si to naplánoval. Práve keď sa snažila sústrediť na zahnanie tej myšlienky s ňou spojil pery. Ostala ochromená nečakaným pocitom. Dokonca celkom zabudla na to, že má aj ruky a nechala ich voľne vedľa tela. Ten chlap to zase spravil! Robí z nej malú hlupaňu. Ako to ,že ju všetci považujú za ľadovú kráľovnú ovládajúcu mužskú myseľ (nie žeby bola taká chladnokrvná a vypočítavá ale legendy sú legendy ) tak ako žiadna žena ktorú dovtedy poznali a pri tomto mužovi akoby nebola nič viac než malé naivné dievčatko? Ako sa hovorí karta sa raz musí obrátiť a aj ona musí okúsiť ten pocit keď niekto ovládne ju a ona s tým nedokáže nič spraviť. Opäť sa obtrel o jej nos a potichu zasmial. Azda to bol ten zvuk ktorý ju vytrhol z jeho podmanivého kúzla a nahnevane na neho pozrela.
„Nerehoc sa!“ Odfrkla nasrdene, stále však v jeho objatí. Pozrel na ňu s jeho detským úsmevom na tvári. Nevyzeralo to tak žeby ju vôbec počul ak by v zápätí zastreným pološeptom nezamrmlal:
„Už sa nemôžem ani smiať?“ Nedokázala na to nič povedať. Hlas jej protestoval. Nedočkala sa od seba žiadnej súvislej vety a potom s ňou opäť spojil pery. Ešte chvíľu sa v duchu preklínala za svoju zmätenú bezmocnosť ,no potom svoje ruky obtočila okolo jeho ramien. Bol však tak vysoký ,že to nebolo prirodzené a tak ho pohladila na šiji a druhú ruku mu vnorila do vlasov (krásnych ,dlhých a jemných ako jeho bozky ). Pritiahol si ju tuhšie. Telo sa dotýkalo tela. Jej vnútro bolo celkom rozochvené. Hovorila si ,že je to tak otrepaná fráza ale priala si aby sa ten okamih nikdy neskončil. Odrazu vnímala všetko z jeho bytia. Sladkosť pier ktoré k nej boli také nežné a pritom požadovačné, silu túžobného zovretia v ktorom sa cítila tak bezpečne, teplo a dobrotu vyžarujúcu z jeho bystrých očí spolu zo zatajovanými trápeniami a nevyslovenými tajomstvami, svali v jeho tele , črty v jeho tvári, najhebkejšia pokožka, dôvera ktorú vkladal do toho gesta keď sa jej opieral o čelo a dotýkal sa jej. Zoznam by pokračoval ďalej a ďalej lenže ona sama sa preľakla toho čo sa v nej budilo a po pozbieraní všetkého zbytku zdravého rozumu a vôle sa do neho zaprela rukami a odtlačila ho od seba. „Máš ísť predsa domov všakže. Choď už! Choď, choď!“ Čo najrýchlejšie ho vypoklonkovala a doslova pred ním utiekla hore po schodoch ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
raistlin
16. 7.júla 2010 03:53
pekne napisane
Napíš svoj komentár