Pád Starcov, vzostup netvorov, privlastnenie sveta.
Nikto netušil že sa to začne jednoducho, v malej zabudnutej dedine, vďaka môjmu odhodlaniu.
Ráno našlo Rytiera zachumlaného vo svojom plášti, spiaceho pod skalným výbežkom, pri vyhasnutom ohni. Slnko sa lenivo prehuplo cez okraj skaly, pohladilo svojim svitom ležiacu prilbu a jej odlesk prinútil spiacu postavu k pohybu. Rytier vstal, a pohľadom zablúdil na cestu, čo mal pred sebou.
Krajina, jednotvárna pustina, sľubovala málo jedla, ešte menej prístreškov a veľa nebezpečia, ale tam ležal jeho cieľ. Jeho nepriateľ, jeho osud.
Vládca.
Vyrazil. Nešetril energiou, cesta ubiehala rýchlo pod jeho dlhými krokmi. Kraj pred ním sa zmenil len nebadane, ubudlo mŕtvych stromov a krovín, ostali pred ním šíre pláne lemované v diaľke nejasnou kontúrou hôr. Kráčal celý deň, a nestretol nikoho. Nikto cez deň necestoval, ľudí už totiž nebolo veľa. Aspoň taký ktorí by chceli cestovať- o to sa Vládca postaral. A v noci sa krajom potulovali bytosti, ktorým nebolo radno skrížiť cestu.
Sám, zvierajúc pochvu svojho meča, kráčal Rytier.
Smäd mu zvieral hrdlo, hlad mu uberal síl, no najviac ho gniavil vietor.
Ten, ktorý každý deň, neprestajne, hlásal o veľkosti Vládcu, o jeho slávnom skutku, o nastolení nového poriadku. Nedalo sa mu uniknúť, odchádzal až s príchodom noci.A jeho hlas bol stále prítomný, šepkal, odhováral, nabádal poslušnosti.
Bolo by to jednoduché, vravel, odhodiť meč, zbaviť sa zbroje, roztrhať plášť. Usadiť sa, dožiť spokojný život. Ako iní na tomto svete. Nikam neísť, len vyťažiť zo života čo najviac, neplytvať energiou.
Tie slová boli jed, zožierajúce človeka zvnútra, berúc mu silu konať.
Ale on kráčal, proti tejto skúške, proti moci celého sveta.
Večer sa blížil, šedá obloha sa sfarbila do krvava. A krajina stále rovnaká, bez úkrytu, kde by sa dalo brániť, nič s čím založiť oheň. V týchto končinách to znamenalo smrť, no on nemal na výber, svoj osud si už zvolil.
Dôjde, alebo zomrie na ceste.
Vietor stíchol. Utiekol pred plášťom noci. A Rytier znova ostal sám, v beztvárnej krajine, potápajúcej sa do tmy.
A tá nakoniec pohltila aj jeho.
Úzkosť, strach z nepoznaného, doľahli spolu zo západom slnka. Nevidel nič, vedel že nesmie zastaviť, nesmie zavrávorať- stálo by ho to život.
V tme okolo vnímal veci, bytosti čudesných tvarov, zabudnuté, bez mena. Sápali sa po ňom pazúrmi, posmievali sa, volali ho k sebe. Niekoľko krát sa mu zdalo, že videl svit očí, neľudsky veľkých.
Niečo sa mu obtrelo o nohu, čosi mu zaťahalo za plášť a Rytier skríkol, čepel v mihu oka zo syknutím obnažená, ťala skrz prázdny vzduch a strach sa ho zmocnil.
Chvíľu stál a sekal zúrivo na nevidené hrôzy, potom utekal, potácal sa a kričal.
Hrôza z blížiaceho sa konca, vlastnej bezmocnosti.
Počul smiech a rev, divoký, prvotný a plný pohŕdania a bolesti, rev bytostí ktoré nemali existovať, stvorené počas nástupu Vládcovej svetovlády.
Počul a bál sa, potom plakal, lapal po dychu a nakoniec sa nepríčetne smial.
Nevedel ako dlho to trvalo, možno pár hodín, možno viac, ale v jeho mysli to bol celý život. Na obzore sa zjavilo prvé slabé svetlo a bolo to posledné, čo Rytier uvidel.
Zem ho privítala chladnou, kamennou náručou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár