Prechádzka slabým padajúcim snehom mi naozaj prospela. Už dávno som sa neprechádzal, ako po iné dni, viac detské. Pohodlnejšie je predsa sedieť doma. Ale udalosti posledných dní mi zas pripomenuli prečo je to niekedy dobré. Aj v tom snehu, medzi malými vločkami blúdiacimi vzduchom.
Ako ja ulicami.
Pápež odstúpil, meteorit padol, zmena tu nenastala, koníky si mýlia s kravou a škrečok zomrel. Možno by som mal byť smutný- a možno aj som len si to nechcem priznať.
Možno sa smejete, možno vám to príde čudné, možno to časom príde čudné mne.
Možno tam bolo veľa "možno". Ale vyzeral byť spokojný a to je to na čom záleží. Byť spokojný. A počas dvoch rokoch, čo bol u nás chcem veriť že bol.

Viery je teraz málo. Aj tu, aj inde. Ale to ma neodradzuje, stále sa snažím. Byť milý na ľudí, pomáhať priateľom aj neznámym, odpovedať slušne- lebo tak ma vychovali. Aj preto cvičím malé decká. Lebo mám vieru že ich možno niečo naučím, čo im niekedy môže byť užitočné. Znova to možno. Asi slovo dňa.
Evička sa ma spýtala, kedy to bude vedieť tak ako ja. Odpovedal som, že keď bude jesť veľa špenátu a robiť domáce úlohy. A cítil som sa ako hrdina z rodinnej komedie.
Som tomu rád.

A tak by to malo byť.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
galinka  19. 3. 2013 15:34
Prechádzka občas naozaj dobre padne, nezávisle od počasia. Občas si človek proste potrebuje trochu prevetrať hlavu, utriediť myšlienky... Škrečok sa mal určite dobre, dva roky sú celkom úctyhodný vek



Aj jeden človek dokáže veľa. A pozitívny prístup k druhým je niečo, čo už sa naozaj často nevidí, o to viac si to potom ľudia vážia... Teda... väčšina ľudí... dúfam... ja určite Mám rada tieto tvoje pozitívne vlastnosti, nenechaj sa o ne pripraviť aj keď je svet taký, aký je
Napíš svoj komentár