Odkiaľ na mňa 1000 mečov padá
A každý z nich
Si v mojom tele miesto hľadá
Jeden mi presekne ruku
Ďalší mi pristane v uchu
A spraví zo mňa hluchú
Moja krv po ich ostrí steká
A potom sa vpiť do zeme nechá
Nikto ma nebeží zachrániť
A mojej smrti tým zabrániť
Nikomu na tom nezáleží
Že moje bezvládne telo uprostred pustatiny leží
Som úplne sama
Čím som si to zaslúžila
Kde som tak strašne pochybila
Azda som tak hrozne žila
Že ma vlastná matka na smrť odsúdila
Ale teraz je to jedno
Umieram a nik to už nezmení
Kdesi v mojom vnútri
Malý potôčik nenávisti pramení
Ten potôčik postupne zaplavuje moje mŕtve telo
A pustatinu vôkol mení na jazero
Možno sa tu o pár rokov niekto utopí
A ja tu už nebudem tak sama
Stále sa však pýtam prečo
Prečo aj moja vlastná mama
Báseň
Komentuj
4 komenty k blogu
1
lothusqa
3. 1.januára 2008 14:46
och....welmi dojemne, temne ale zato zauijmawe a welmi pekne!....mam podobne zmyyslanie...ale iba na blogy.. mozes checknut...
3
Feerinko: Šak dobre vieš, že sa usmievam stále Mal by si byť rád, že viem aj niečo iné, ako sa len stále smiať
4
Umieranie
Chcem umrieť,no pred tým sa ti dívať do oči
Chcem umrieť je to jednoduchšie ako žiť
Chcem umrieť s pocitom viny
Že v živote som miloval
Len teba, nie aj iných
Chcem umrieť s otázkou prečo?
Keď som mohol ešte žiť
Umierať budem zo smiechom
Topiť sa budem v bahne svojich hriechov
Nepochopili ty čo súdili
Môj život
A umrieť ma nechali
Chcem umrieť,no pred tým sa ti dívať do oči
Chcem umrieť je to jednoduchšie ako žiť
Chcem umrieť s pocitom viny
Že v živote som miloval
Len teba, nie aj iných
Chcem umrieť s otázkou prečo?
Keď som mohol ešte žiť
Umierať budem zo smiechom
Topiť sa budem v bahne svojich hriechov
Nepochopili ty čo súdili
Môj život
A umrieť ma nechali
Napíš svoj komentár