Žijeme len raz, a preto by sme si mali vážiť svoj život a rovnako aj životy iných. Nie každý to však rešpektuje. Vrážd a samovrážd sú každý deň plné noviny aj správy v televízii. Ak sú ľudia stíhaní kvôli tomu, že urýchlili niekoho smrť, prečo nie sú súdení aj za to, keď ju proti jeho vôli odďaľujú? V každom prípade manipulujú so životom, ktorý im nepatrí a zabraňujú vlastníkovi, aby o ňom rozhodol sám.
Bolesť. Každý si predstaví pod týmto slovom niečo iné – závisí to od jeho skúseností. No to, čo musí cítiť človek, ktorý sa radšej rozhodne umrieť, ako by ju mal prežívať ďalej, musí byť oveľa strašnejšie, ako si väčšina z nás dokáže vôbec predstaviť. Nehovorím len o fyzickej bolesti. Tá psychická je často oveľa horšia. Beznádej, ktorá sa s ňou spája, zabíja pomaly v človeku človeka. A nakoniec ostane len schránka, ktorá čaká, kým bude môcť vypustiť posledné zbytky svojej duše. Častokrát sa stáva, že rodina už trpiaceho po čase vôbec nespoznáva – nie je to tá istá osoba. A majú pravdu. Tak ako vojaka ovplyvní pobyt na fronte, tak smrteľne chorého poznačí jeho choroba. Ale to stále neznamená, že nie je svojprávny a jeho rozmýšľanie je nesprávne.
Každého z nás čaká smrť. Poväčšine však na to nemyslíme, nečakáme ju za každým rohom, nepremýšľame nad tým, že sa ďalšie ráno nemusíme prebudiť. Čo však ľudia, ktorí sú odkázaní zomrieť v pomerne krátkej dobe? Aj niekoľko rokov je málo, ak viete, že viac už nebude. Zo dňa na deň sa váš stav môže prudko zhoršiť a o pár hodín potom tu už nemusíte byť. Viete, ako to bude vyzerať, poznáte to z filmov... A desíte sa toho. Nech je s vami hocikto, stále ste v tom sám. Každý umiera sám. Ostáva vám len sledovať najbližších, ako sa ticho trápia a nahovárajú vám, že budete v poriadku. Vynútené úsmevy, umelá radosť, úprimný plač...
Nech sa človek snaží akokoľvek, možno sa nikdy nedokáže dostatočne vcítiť do chorého, aby pochopil jeho myslenie, jeho rozhodnutie, jeho túžbu po smrti. Napriek tomu by sme to všetko mali akceptovať. Každý hľadá v živote svoje šťastie, a ak ho raz v jeho očiach naveky opustí, je pochopiteľné, že chce uniknúť. Možno neverí na nebo a peklo, možno neverí na reinkarnáciu a posmrtný život, možno len čaká, že sa rozplynie v ničote. Ale stále je to preňho oslobodením. Ak je strach zo života silnejší ako strach zo smrti, prečo niekoho nútiť prežívať svoju najhoršiu nočnú moru?
(Pôvodne bol tento text úvaha do školy na tému: "Nevyliečiteľne chorým by malo byť umožnené vykonať eutanáziu". Netýka sa to teda zdravých ľudí ani prípadov, kedy človek nie je v stave rozhodnúť sa sám - kóma a pod.)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár