Ukázalo dievčatko na tvora, ktorý sa vznášal nad lúkou. Vyzeral takmer ako obyčajný motýľ, no na tej lúke nebolo nič obyčajné...
-A tamto! To je pohladenie! Poď, chytíme si ho!
Dievčatko uchopilo za ruku chlapca a ťahalo ho za sebou. Tráva sa pred nimi rozostupovala a vetrík im rozfukoval vlasy na všetky strany.
-Ach, uletelo... Ale nevadí, tam je ďalšie!
Chlapec pozrel dievčatku do očí a keď v nich zbadal to nadšenie a túžbu, zahrialo ho pri srdiečku. Bez váhania sa zvrtol na päte a keďže bol rýchlejší, ťahal tentoraz dievčatko za sebou on. No nech sa akokoľvek snažil, tvora podobného motýľovi nemohol dobehnúť. Zachmúril sa. Rozhodnutý spraviť všetko preto, aby potešil človiečika, čo mu bol tak blízky, napol všetky svoje sily a ešte viac zrýchlil. Tu mu už však dievčatko nestačilo. V jednom okamihu zakoplo a spadlo na zem. Chlapec okamžite zastal a obrátil sa. Dievčatko sa zozbieralo zo zeme a stískalo pery. Malo rozbité ľavé koleno a do očí sa mu tlačili slzy. Chlapec odrazu nevedel, čo má robiť. Cítil pocit viny a dievčatka mu bolo ľúto.
-Prepáč...
Zašepkal a následne sa obzrel okolo seba.
-Sadni si a počkaj ma tu.
Povedal a kamsi sa rozbehol. Dievčatko, ktorému už tiekli po lícach slzy, sa dívalo za utekajúcim chlapcom. Odrazu si pripadalo tak samo... Aj všetky úsmevy a pohladenia akoby sa odrazu kamsi skryli.
Tu z trávy opäť vykukol chlapec. Čupol si k dievčatku a v ruke držal mokrú vreckovku. Priložil mu ju na ranu a pozrel mu do očí. Dievčatko už cez slzy takmer nevidelo. Bolo smutné a rana ho teraz ešte aj pálila. Chlapec ranu vyčistil, potom vložil vreckovku do vrecka a postavil sa. Následne podal dievčatku ruku a pomohol mu tiež vstať.
Dievčatko teda stálo a pozeralo do zeme. No odrazu chlapec položil dievčatku na hlavu ruku a prešiel mu ňou vlasoch. Dievčatko prekvapene zdvihlo zrak a pozrelo naňho. Sledovalo, ako sa kútiky chlapcových úst pomaly dvíhajú a v tej chvíli akoby zabudlo na bolesť z rozbitého kolena a dokonca aj na smútok.
-Neboj sa, to sa zahojí...
Šepol chlapec, pristúpil bližšie a rukami obopol dievčatko okolo pliec. Ono len nemo stálo. Pocítilo čosi, čo nikdy predtým. Premýšľalo, čo by to mohlo byť a vtedy si spomenulo na tvory podobajúce sa motýľom. Úsmev, pohladenie, objatie... No toto bolo iné – silnejšie, krajšie, naplňujúcejšie. Dievčatko zavrelo oči a usmialo sa. Zdvihlo ruky a pevne objalo chlapca.
A vtedy si uvedomilo jedno: Žiadne objatie, či úsmev, ktorý dostaneme, lebo ho práve chceme, nech už vyzerá akokoľvek krásne a úprimne, sa nevyrovná tomu, ktorý dostaneme preto, že niekto, kto nás má skutočne rád, cíti, že ho potrebujeme.
Rozprávka
Komentuj
11 komentov k blogu
1
tigriik89
6. 11.novembra 2009 22:05
veelmi kráásne napísané..
2
veľmi poučné . veĺmi originálne .. dokolečka neomieľané . krásne napísane . .. no proste velice oceňujem .
6
boze to je krasne ako by si nieco take prezila, ked nie tak ti to prajem teda spon to s tym objatim (nemusis si rozbit koleno)
8
krásne, je v tom veľký kus pravdy, ten koniec ma veľmi dojal...
Napíš svoj komentár