Tu je rázcestie. Keď sa rozhodne ísť na tú hodinu ľahnúť a pospať si, budík ho preberie práve v strede pekného sna o voľne, o niekom, koho má rád a o tom, že je všetko úžasné. Prebudiť sa z toho do hnusnej reality je drsné a človek sa cíti horšie, ako keď si išiel ľahnúť. Po budove sa premáva ako zombie alebo múmia, väčšinu času len presedí s hlavou na stole bez toho, aby hocikoho alebo hocičo vnímal.
Keď sa vyberie cestou, ktorá vyzerá náročnejšie, čiže cestou noci bez spánku, vyhne sa nepríjemnostiam s budením. Budík bude veľmi prekvapený, pretože namiesto toho, aby zvonil miliónkrát, stačí mu jedno zazvonenie a človek je nielen už aj oblečený a najedený a má umyté zuby, ale pomaly vybieha z bytu akokeby sa tešil na to, čo ho tam vonku čaká. Po budove namiesto zasneného chodenia hyperaktívne behá z jedného konca na druhý, z prvého poschodia na posledné a zase späť. Kým však nadíde čas na sladkú cestu domov, je dokonale unavený a po príchode rovno vlezie do postele. Zobudí sa približne o desiatej v noci akokeby bol po nočnom spánku. Normálne sa mu spať nechce. Na druhé ráno musí znovu vstať. Čo má robiť?
Ja sama si neviem vybrať z týchto dvoch možností. Spať jednu hodinu a byť celý deň ako zombie alebo prísť poobede domov, zaľahnúť a spať do desiatej s tým, že musím ráno znovu vstávať? Výčitky svedomia by ma zaťažovali v oboch prípadoch. V prvom by som chcela vrátiť čas a nezaspať na tú hodinku a v druhom by som chcela vrátiť čas a urobiť presný opak. Preto idem teraz spať. Dobrú noc a veľa šťastia
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár