Len ďalší príbeh..

Nič viac , nič menej , len ďalší príbeh , ktorý vám starec prečíta...
A deti sa zbehli okolo starého muža , posadali si okolo neho a zbystrili pozornosť.
Chcú vedieť , akú múdrosť im zas prezradí.
Chcú sa zas niečo dozvedieť.
Starec otvoril veľkú , zaprášenú , v koži viazanú knihu a začal rozprávať...

"V krajine , ktorá je dimenzie , dimenzie ďaleko odtiaľto , v ktorej čas a veci plynú inak , ako by ste si dokázali predstaviť , v ktorej zdanlivo nie sú problémy , ktorá je od vášho vnímania a reality vzdialená natoľko, že sa to nedá ľudskými slovami opísať.."
"Ale ujo , o Haligandií ste nám už vraveli!" Povedalo dieťa.
"Mlč a neprerušuj ma... Toto je niečo iné.."
Dieťa sklopilo uši a ďalej načúvalo.
"Áno , deti , ani tam nie je vždy všetko tak , ako by ste zrovna chceli , aby bolo... Pretože aj tam je tá vec , ktorá kynoží obyvateľstvo , vraždí nevinných no zároveň vnáša nádej do našich životov... A len púhá zmienka o nej môže rozbiť ďalší vystavený kryštáľ.. Tá vec sa volá láska..
Stačí len zmienka , len najmenší návrh , nemusíte ju ani citíť , a už dokáže ublížiť viac , ako by ste mohli očakávať..
V Haligandií žil rytier... Rytier svojho srdca , bojujúci za svoje ideály ... A ten rytier spoznal niekoho , kto mohol stáť po jeho boku a mohol s ním bojovať za to , čo je jeho srdcu blízke.
Chápal jeho hlavu.
Chápal jeho konanie.
Chápal to , čo cíti.
Možno to bola žena , možno to bol muž ... A možno to ani človek nebol.
Ale rytier v jeho srdci zacítil miestami niečo viac , ako priateľstvo.. Nie , nezacítil... Obával sa , že to zacítiť môže.. Lebo jemu to vyhovovalo tak , ako to práve je...Nechcel , aby sa to zmenilo , nechcel , aby sa to rozbilo. Chcel , aby to trvalo naveky.
Chcel.
Jedného dňa sa duši zdôveril s obavami.
Pochopili sa.
Zas raz...
A všetko si vyhovorili.
Už mali jasno.
No to slovo , to slovo , ktoré ničí a privádza spať k životu spravilo svoje.
Zvláštne napatie.
Divná stena , neprístupnosť...
Ktovie , koľko ešte ružových slonov budú musieť skoliť , aby na to zabudol.
Chce.
A verí , že jedného dňa aj zabudne.
Nerád búra kryštály.
Nerád prichádza o duše spriaznené..
Preklína existenciu lásky.

A prechádza sa po záhrade...
Po záhrade s modrými stromami , kde marihuana nie je škodlivá , kde je rieka omamného moku...
A zrazu zacíti prítomnosť niečoho cudzieho za svojim chrbtom.
Vie , kto alebo čo to je.
Ani sa neotočí.
Pozdraví.
Pousmeje sa...
A povie...
"Mal som ... Zvláštnu chvíľku... Viem , že je to napäté... Ale... Ono je to také , aké bývalo , však... Nechcem , aby sa čokoľvek zmenilo...
Len to jednoducho musím... Predýchať.."
Vec iba prikývla.
Odtrhla marihuanový list.
Zapálili si...
A bolo im zas fajn, ako za starých časov lietali v krajine Haligandia , ako za starých časov boli zas priateľmi.
Takými , ktorí nehynú.
Takými , ktorých vzťah nerozbije nič.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu