Posteľ

Sedím tu ... na posteli.
Na tej posteli, ktorá sa mi za poslednú hodinu stihla vryť do pamäti. V tej miestnosti , z ktorej už nevýjdem živý. Ale predtým...
Vám rozpoviem príbeh.
Nebolo to moc dávno. Vstal som , ako každý deň šiel na prechádzku do poľa...
Typická trasa. Po starú jabloň a späť , ale nie ďalej , tam nesmieš , hovorieval starý otec.
Mňa tam však už od malička čosi lákalo.
Ten starý dom , za jabloňou...
Ten starý dom , ktorý mi už od malička pripada taký mystický.
Nikoho som v ňom nikdy nevidel.
Nikto o ňom nikdy nerozprával.
Ale nikdy.. nikdy som tam nevošiel.
Nikdy , okrem toho dňa.
Starý otec ma naštval.
Fakt veľmi... Zas mi nadával za nejakú hlúposť.
Ale nie je to jeho vina.
Na truc som sa priblížil k starému domu a otvoril tie dvere z tmavohnedého dreva , ktoré mi privádzali zvláštny pocit už od malička.
S hlasným zavŕzganím , ktoré mi spolu s nepríjemným zvukom v ušiach vlialo aj strach do srdca , som otvoril...
A vošiel do predsiene.
Všade drevenný nábytok.
Staré skrine.
Poobíjané taniere...
Jednoducho starý dom , pomyslel som si.
Ale v tom...
V tom sa stala vec , po ktorej som ostal stuhnutý a biely od strachu ako krieda...
Zastavil sa mi dych a krv mi pulzovala rýchlejšie a rýchlejšie...
...
...
MIAAAU!
Čierna mačka zoskočila z poličky a dopadla mi pred nohy.
Oddýchol som si.
Veď je to len mačka...
Pozerala na mňa svojimi zelenými očami.
Ja stále spotený , s rýchlo bijúcim srdcom som sa na ňu nenávistne a vydesene pozeral.
Ona na mňa len žmúrila pohľadom , z ktorého som nevedel vyčítať nič.
Pohľadom čiernej mačky.
Vraj nosia smolu.
"Huš..." Slovo zvýraznené dupnutím spoľahlivo zahnalo mačku preč. Premýšľal som , či sa nevrátim.
čosi ma však stále ťahalo ďalej.
Čosi ľudskou rečou neopísateľné , čosi , čo si neviete predstaviť.
Magnet...
Šiel som ako zhypnotizovaný , zvedavý , čo bude ďalej.
Prišiel som k dverám.
Tentokrát boli biele.
Biela , farba smrti.
Kto by bol povedal , že znamenie , aj keď len farba , je pravdivé?
Chytil som trasúcimi sa rukami kľučku.
Pomaly som ju otáčal...
S každým šťuknutím poskočilo aj moje vydesené srdce..
Zhlboka som dýchal a veľké kvapky potu mi stekali po lícach.
Cvak...
Kľučka povolila.
Dvere zavŕzgali.
Pomaly , centimeter po centimetri sa pootvárali.
Vnútri som zbadal to , čo vženie strach do sŕdc mnohých z vás.
To , čo je najtajomnejšie.
To , v čom veci nie sú vidieť také , aké v skutočnosti sú..
To , čo robí oblečenie duchmi , to čo robí plyšové hračky vrahmi so svietiacimi očami.
Zbadal som...
Tmu.
Šiel som ďalej. Akoby som nepremýšľal.
Nepoznal strach? Ale poznal.
Ale to NIEČO bolo silnejšie...
Blížil som sa k posteli.
Sadol si na ňu.
Bola makká...
Poohdlná..
A ja stále vydesený.
Stále ma k nej niečo ťahalo...
A ja som si uvedomil , že z nej nemôžem zliezť.
Nejde to.
Jednoducho nejde.
Puto je prisilné...
Moja zvedavosť priveľká...
Taká veľká , ako skľúčenosť, ktorá ma trápi.
Na posteli leží pero a papier..
A ja vám píšem tento príbeh.
Verte čiernym mačkám , verte starým otcom...
A radšej si nelíhajte do domu , ktorému nedôverujete.
Ja tu sedím a tu aj zomriem.
Tu , kde nik nechodí.
Kde nik nebude počuť moje výkriky o pomoc.
Tu , kde som pripútaný už navždy.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu