Ruky vaše podávať
Telá vaše obíjmať
A vás pri tom milovať..."
Klobúk so širokou strieškou hlboko zarytý do tváre zakrýval jeho identitu. Dlhý , koženný kabát , za ktorým sa o zem šúchal majestátny , čierny plášť.
Osoba skrytá rúškom tajomstva. Keď je hmla , je hmlou... Keď je tma , stane sa ňou tiež.
Osoba zvaná tiež lovec.
"Jak kráčal chladnou nocou
S neobmedzenou mocou
Plášť za ním vial
A on si len smrť prial.."
Jeho kroky pomaly dopadali na prašnú zem. Na cestu mu svietili paprsky luny , no on sa vpred nepozeral. S pohľadom , ktorý sa už dávno nemôže nazývať ludský
, pretože to ľudské , čo v ňom kedy bolo , bolo zničené jeho vlastným názvom , sa len občas pozrel pred seba či navôkol. Keď ste zahliadli jeho oči ,
nedokázali ste z nich vyčítať vôbec nič. Žiadny strach , žiadne pochopenie , žiadnu lásku... Jednoducho nič. Len túžbu...
Túžbu po...
"Odetá je v čiernom rúchu
Saje vše živé zo vzduchu
Jej kosa ostrá jest jak britva
Nech začne sa jej žatva
Pošle ťa na druhý svet
A života už viac niet..."
Zastavil sa. Stále chladne pokojný , zahalený. Dažďové kvapky stekali po klobúku a padali zo striešky dolu. Klopkali mu o tvrdé , ťažké topánky.
Neustále pevne zvierajúc svoj zakrivený nožík pod plášťom vystrel druhú ruku. Chytil sa kľučky. Toto je ten dom... Dom , v ktorom sú oni..
Oni , kvôli ktorým nesie toto bremeno... Pamatá si to len matne... Bol malý , mal pať rokov... Šiel do lesa... Otec ho poslal po drevo.
A keď sa vrátil , to , čo uvidel , ho poznačilo naveky. Rodina mŕtva. Všetci do jedného. A koč.. koč , ktorý práve odchádzal. Mal na sebe symbol.
Ten sa mu vryl do pamäti. A teraz je ten symbol tu , na týchto dverách.
Ľudia...
Ľudia ho zničili.
Keby nebolo jeho vlkov , neprežil by.
Živili ho...
Vyrástol medzi nimi...
"V šedom kožuchu odetý
Pohľad prísny no spravodliví
Korisť vo vzduchu vždy zavetrí
Jeho tesáky ostré , sťa nabrúsené píly..."
Je lovec. Lovec srdcom , lovec telom.
On nebojuje. On zabíja.
Česť dáva bokom.
Útočí z temnôt , nikdy nevidený.
Nikdy neminie svoju korisť.
Tak , ako tí vlci...
"A nadišiel čas Vendetty
V rúšku smrti odetý
Ach , jak dlho čakal na deň
Vrhnúť na svojich sokov tieň.
Zbrane sa on chopil , neváhal...
A svoje dielo až do konca vykonal..."
Bolo to rýchle. Bezbolestné. Dvere sa rozrazili rýchlosťou svetla , ktorého však teraz tak veľa nebolo.
Izba a tma.
Tma , ktorú vpustil spolu s dažďovými kvapkami dovnútra. Pokrývali podlahu.
Po nej však tiekla aj iná tekutina..
Tekutina červená , sťa víno...
Tá , ktorú prelieva každý úprimne.
"Nechcem s vami už nič mať
Ruky vaše podávať
Telá vaše obíjmať
A vás pri tom milovať..."
Blog
Komentuj
15 komentov k blogu
1
ronny
23. 5.mája 2007 16:00
nepochopila som to celkom. asi som mala pomalšie čítať...
2
ANdy...ANDY...ANDY...
To je genialne..uzasne..
Ako som to citala..tak mi prebehli zimomriavky (v tom dobrom slova zmysle! po chrbte!
Nemooozem ja z tvojich blogov...si pamataj..
Ty chces negativne komenty?Nic nebude!SI nezasluzis!
POkracuj v tomto..je to skvele.
To je genialne..uzasne..
Ako som to citala..tak mi prebehli zimomriavky (v tom dobrom slova zmysle! po chrbte!
Nemooozem ja z tvojich blogov...si pamataj..
Ty chces negativne komenty?Nic nebude!SI nezasluzis!
POkracuj v tomto..je to skvele.
4
zaujalo ma to, na uvod mi to niekoho pripomenulo... na zaver uz som v otm videla vsetko mozne a zaroven nechcela vidiet nic... velmi dobre napisane, sklaniam svoj neexistujuci klobuk...
5
fakt nie je co vytknut..mozno obcas gramatiku ale sak kto sa nepomyli..vies navodit super atmosferu...len tak dalej
6
V prvej polovici som bola zásadným odporcom lovca, ale pri niektorej vete nastal zlom a lovec získal moje sympatie...
A moja osobná pochvala že vieš používať krátke vety tak aby neškodili textu... (hmm... ešte stále mám tiky z tej hodiny slovenčiny keď som nahlas čítala niekoľko strán Remarqa či koho. Mal tam toľko krátkych viet v tak krátkom texte až som ho začala nemať rada ešte viac než dovtedy...)
A moja osobná pochvala že vieš používať krátke vety tak aby neškodili textu... (hmm... ešte stále mám tiky z tej hodiny slovenčiny keď som nahlas čítala niekoľko strán Remarqa či koho. Mal tam toľko krátkych viet v tak krátkom texte až som ho začala nemať rada ešte viac než dovtedy...)
7
tak to je fakt obdivuhodne..a spaja sa to s tvojim osobnym zivotom? ja sa pytam preto lebo si pisla ze sa tu mam pozriet a vedela som ze ty pises take clanky ale nevedela som ci sa to s tvojou osobou spaja....myslim tym ci to iba vymyslas alebo mas odniekial podnety na to aby si nieco taketo stvoril
10
Pri slovách "kto ma pozná, pochopí" som začala ďakovať nebesám, že ťa poznám, braček...
12
strasne... akoze uplne hrozne... ja som hned vedela, ze ty si ten najhorsi bloger... a nahorsie je, ze ani komentar mi rano nechcelo pridat, to asi preto, ze moje slova nechcu mat nic spolocne s tvojim otrasnym blogom...
sa mi to pacilo celkom, zaujimave velmo... take na zamyslanie trosku a ja take mam rada sikovny
sa mi to pacilo celkom, zaujimave velmo... take na zamyslanie trosku a ja take mam rada sikovny
14
monyin komentar som nepochopila, som sama alebo...? hm... andrej, bozkavam ti jednak tvoju pretazenu a jednak tvoju zlomenu nohu, lebo toto je nieco ulne nenornalne! parada
15
aj mne sa to moc pacilo bolo to take tajomne a tie mi to na zaciatku , ako rumici , dakoho pripominalo ... potom ma fascinoalo ze to malo taku zaplteku a teie verse !! vazne talent
no nepochopila som to celkom..asi ta nepoznam zas tak dobre ...
no nepochopila som to celkom..asi ta nepoznam zas tak dobre ...
Napíš svoj komentár