Čakala.
Na čo?
Na šťastie.
Hoci samej jej to prišlo absurdné.
Ona nemôže byť šťastná.
Nie
Ona nie.
Šťastie nie je pre ňu.
Stála a čakala.
Zastavil sa pri nej.
Nechápavo sa pozerala.
On sa s ňou rozpráva?
S ňou? .. Nie, to nie je možné.
Stretávali sa tam každý deň.
Až raz neprišiel.
No na lavičke boli ruže a k nim priložený list.
Ďakoval jej, že mu spríjemnila posledné chvíle života. Že mu vliala život do žíl a za šťastie. Bola pre neho kvetom, lúkou, lesom. Miloval ju a aj ona jeho.
Sadla si na lavičku a plakala.
Chodievala tam každý deň a spomínala. Na tie krásne chvíle s ním... Spomínala na to, ako na pár mesiacov bola šťastná.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár