Nedá sa povedať že by som bol smutný, skôr sklamaný a skolený. Premýšľal som, či som spravil dobre , no čím som premýšľal viac, tým viac sa začalo vynárať otázok bez odpovedí...
Znášal som to dobre, no začal som sa sám seba pýtať či nie som divný. Netrvalo dlho a pochopil som že nemyslieť bude najlepšia voľba, a preto
ity. Neriešil som to čo sa ma netýkalo, nevyhľadával som konflikty, opäť to bol ironický a sarkastický Matúš. Okolie ani nespozorovalo zmenu, nemalo kedy. Padali otázky prečo ? No odpovedal som s humorom. Kúsok človeka s citmi vo mne predsa len ostalo a stále som rešpektoval jej súkromie.
Nastal opäť Nový deň. Ako vždy som vysedával na PC. Facebook Pokec. Na jednej strane komunikácia s priateľmi na druhej nezáväzné písanie a odreagovanie sa od stereotypu dňa. Ako vždy som sa sám seba pýtal kde sa u žien stráca inteligencia. Čím žena krajšia tým s prepáčením ... No menej múdra. Nepreferujem vypisovanie každej jednej ktorá mi príde pod myšku. Nevidím v tom zmysel. Ak nejakú zaujmem kontaktuje ma sama. I stalo sa. Zobrazila sa nová ikona prijatej RP . S ironickým úsmevom som ju otvoril a v mysli som si kládol otázku : „No čo .. Bude pekná alebo múdra“ ? Zobrazila sa profilová fotka ktorá ma zaujala. „Hmm červená .Tá je celkom pekná“ No tušil som že budú nasledovať len krátke odpovede a po šiestej správe prestaneme písať. No nastal opak. Dievča bolo zhovorčivé a čo sa mi páčilo viac, nezáležalo na položenej téme, stále komunikovala, a rozvíjala konverzáciu. Potešil som sa : „Konečne môžem pokecať s niekým normálnym, naladeným na tej istej vlne“. Začalo sa ukazovať že nepatrí do skupiny “Menej múdrych“ a navyše Ju podporovala moja “úchylka na červené či ryšavé vlasy“ Dá sa povedať že mi postupom času padla do oka. Mala všetko po čom som túžil. Výrečná s typom postavy ktorému moje oči nevedia odolať a navyše tam boli červené vlasy. Vek som neriešil. Neprišlo mi to podstatné, prečo by malo? Veď inteligentná bola, takže som nevidel žiaden problém. Písali sme naďalej a došlo k tomu v čo som dúfal. Pozvala ma von. To potvrdilo že nie je hanblivá a potešil som sa . Dohodli sme sa, no bola tu prekážka – Prázdniny a fakt že je z iného okresu. Možno to bolo dobré keďže sme sa mohli lepšie spoznať no zároveň to vo mne stupňovalo nervozitu. Nevedel som sa dočkať školy.
Nadišiel deň stretnutia. Pre istotu som zavolal či všetko platí a či si to napokon nerozmyslela. Neočakával som veľa a ani nedúfal. Po škole som sa vybral k Internátu, tam sme sa mali stretnúť. Bola zima a ja som čakal pred vchodom. Upravený tak akurát, nerád sa predvádzam takže to bolo tričko košeľa a rifle. Vlastne som ani upravený nebol. Bol som ako každý druhý na ulici. Nerád vyčnievam z davu. Ale vrátim sa k udalostiam. Najprv som tam stretol kamaráta Mareka. Trochu som sa sním bavil a opýtal sa ma čo tam vlastne robím. Odpoveď bola prostá: „Čakám ženu“ Povedal som s úsmevom. Začal sa ma opytovať akú, no nechcel som veľa prezradiť tak som povedal len: „Červenú“ Opäť sa vypytoval odkiaľ je a ako sa volá. Vtedy som si uvedomil že som si to nezapamätal a tak som len tresol že je z Ľubotíňa. Marek sa zarazil. „Z Ľubotíňa ? ... Hmm takú nepoznám“ Otočil sa a vošiel do internátu. Čakal som ešte chvíľu. Až napokon otvorila dvere a ja som si v duchu pomyslel: „ Ok ideme na to!“ Bolo to niečo ako nabudenie. No tesne za ňou vyšiel aj Marek. Vedel som že sa poznajú, a vedel som že niečo nebude dobre. Pozdravil som, a vtedy ma zaskočila otázka Niny. „Ja som z Ľubotíňa?“ . „A sakra“ Prebehlo mi hlavou a bolo mi jasné že niečo nie je dobré. Snažil som sa svoju chybu zvaliť na toho zradcu ale samozrejme z humorom. Bolo jasné kto chybil ale aspoň sa rozprúdila debata a prelomilo sa napätie. Popri sérií otázok cestou do reštaurácie cesta ubehala rýchlejšie. Ani som sa nenazdal a boli sme tam. Nina vybrala stôl, usadili sme sa a ďalej pokračovali v debate. Bola vtipná, ja som sa o vtipy nemusel pokúšať keďže ja to vtipkovanie mám nejako v povahe. Možno to bude tým. Že ženy sú najkrajšie keď sa usmievajú. Dali sme si presso a ďalej kecali. Zabával som sa a Nina taktiež, aspoň som mal ten pocit. Bolo štvrť na päť a ja som potreboval odísť na Autobus. Zaplatil som, obliekli sme sa a ja som sa ponúkol že ju odprevadím k internátu. Káže to predsa slušnosť a ona súhlasila. Poďakoval som sa za príjemný večer a rozlúčili sme sa. Šiel som smerom na stanicu. Začalo snežiť. Vločky sa trblietali vo svetlách lámp a ja som si večer prehrával v mysli. Cítil som sa dobre a zaujímalo ma čo sa bude odohrávať na budúce, samozrejme ak nejaké na budúce vôbec bude. Došiel som na stanicu, nastúpil do autobusu, prehodil zopár viet s kamarátkou, zaujal tradičnú pózu, vytiahol slúchadlá pripojil mobil a pustil si obľúbenú hudbu. Cesta šla pomaly, cez zamrznuté okno sa mihali lúče zo svetiel áut a zvýrazňovali mozaiku na namrznutých oknách. Zaspával som, no už som bol doma. Cesta ma unavila a ja som musel vystupovať. Sám som kráčal uličkou k domu. Husto snežilo a sneh pomaly dopadal na krajinu. Opäť som bol ako v rozprávke. Všetko bolo biele, hoci bolo šero cítil som sa ako v rozprávke. Opäť som bol rád že som sa narodil v takejto krásnej dedinke. Hneď čo som prišiel domov som opäť zasadol za počítač a dúfal že tam Nina bude. Chvíľu som počkal a prišla. Trochu sme si zrekapitulovali večer a musela ísť. No podstata - čiže ďalšie stretnutie bolo dohodnuté, no tentoraz som schôdzku plánoval ja. Šiel som do postele a premýšľal nad tisícami vecí. Pomaly som zaspával. Hneď ráno som vstal natešený, čo sa už mimochodom dlho nestalo. Ráno to ale bolo ako každé iné, na bus som nestíhal. Obliekol som si bundu šál hodil cez krk, nahodil som tašku a cez rameno som prehodil brašňu s fotoaparátom. Pri príchode do školy padli prvé otázky na brašňu a čo s ňou. Keďže moje súkromie je moje ! Tak som odpovedal s humorom a dosť nepravdivo. Nemám rád ak sa mi v súkromí niekto vŕta alebo ho niekto vyťahuje na svetlo sveta. Je moje tak ho nechajte tak. Škola sa ťahala no prišiel koniec poslednej hodiny. Zbehol som do šatne, obliekol sa , rozlúčil s karátmi a smeroval som na miesto stretnutia – k internátu. Keďže bola zima, čo je pre fotografov zaujímavé obdobie navrhol som že pôjdeme trochu fotiť hore na lúky za mesto. Ale späť k téme. Dorazil som k internátu, prezvonil a Nina bola o malú chvíľku dole. Vedela že ideme fotiť takže sme smerovali za mesto. Po ceste sme opäť rozoberali témy bezo zmyslu no našli sa aj nejaké zmyselné. Bola zima a chodníky boli strašné. Po chvíli sme dorazili a ja som si začal vyberať fotoaparát a objektívy. Keďže nefotím veľa portétov bola to pre mňa výzva. Podmienky na fotenie boli mizerné no aj tak som to skúsil. Spravil som zopár záberov a keďže som nechcel aby sa Nina nudila zavesil som jej fotoaparát na krk a dal pokyn na fotenie. Pravdepodobne asi ešte nefotila zrkadlovkou tak som jej dal zopár pokynov k ovládaniu ale potom jej to už šlo samo. Díval som sa ako fotí a v mysli si predstavoval aké by to bolo keby bola mojou priateľkou . Každý vie aký je to pocit a mne sa páčil čo asi niečo nasvedčovalo. Došli jej inšpirácie a tak som schytil vyhoretú krabicu od ohňostroja s motívom zúrivého prasaťa a zapózoval jej. A tak vznikla moja prvá fotka od Niny. Zabudol som dodať že počas písania sme sa dohodli na tom že ma zguľuje a ako odškodné dostanem pusu. Odchádzali sme z lúky a začal som si uvedomovať že sa niečo stane. Asi tušila že z guľovanie nebude nič a tak s tým do mňa podrypla. To robiť nemala keďže som hneď schytil guľu a začala sa guľovačka. Nevedel som čo bude no v mysli sa mi striedali rôzne myšlienky o sľúbenom bozku. Guľovačka pokračovala až som Ninu schytil a hodil do snehu. Áno je to magický moment no ja nemám rád pokiaľ sú ženy v zime mokré. Takže som ju opäť chytil, zdvihol a otrepal od snehu a smerovali sme do kaviarne kde sme si chceli dať čaj. Nebolo to ďaleko takže sme tam boli o zopár minút.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár