Nič necítila.
Už dávno zabudla.
Zabudla na všetko.
Nevedela, čo je to strach, bolesť, láska, slasť. Necítila to. Nevedela ako to bolí, aké to je znovu cítiť. Nepamätala si to. Oni tu už neboli a ju nič nezaujímalo.
Nemala síl sa zapodievať citmi. Obrnila sa voči nim. Už to nechcela znovu prežiť. Stratu blízkych ľudí. Preto si nikoho nepripustila k telu. Bolo jej všetko ukradnuté. Najmä ľudia.
Samá faloš. Ľudia sú falošný. Neverí im.
Tým, ktorým verila zomreli a ju tu nechali. Mnohokrát zo začiatku plakala, prečo to len ona prežila. Nemala. Radšej chcela byť teraz s nimi. Bolo by jej lepšie. Vzala si Prozac, ľahla na postel a zavrela oči.
Kvap, kvap.
Ostala prekvapená. Dlho neplakala a netušila prečo práve teraz začala.
Utela slzy, urobila si kávu a zapálila cigaretu. Nemala v pláne začať fajčiť. Ale stalo sa. V 15-tich z frajeriny a doteraz jej to ostalo.
Zahasila cigaretu a dopila kávu.
Vyšla na balkón a skočila.
Ráno ju našli mŕtvu s úsmevom na tvári. Bolo to prvý raz, čo sa usmievala za posledných 5rokov od tej nehody.
Jej život sa skončil a ona opäť začala cítiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár