Ja a Ten chlapec (časť 21. - telefonát 2 )

„Ty vieš kto som?!“ – prekvapene ale fakt prekvapene som sa spýtala.
„Áno viem.“ – odpovedal s tým jeho úžasným hlasom, zase bolo počuť, že sa usmieva.
„Odkiaľ?“
„Povedal mi to jeden škriatok.“ – pousmial sa.
„Kto? Aký škriatok?“ – spýtala som sa nechápavo.
„Poviem Ti to len vtedy, keď sa stretneme osobne...“ No pekne, zase začal. V jeho hlase boli náznaky flirtu. Čo ma vydiera? No ale musím uznať – dobrý ťah. Som veľmi zvedavá osoba, chcem vedieť ako k tomu prišiel a HNEĎ. Chcem vedieť kto je ten škriatok. A potom toho škriatka zabijem! Zrazu mi to prišlo všetko smiešne. Dostávala som malé záchvaty. Tak veľmi som riešila to, ako mu prezradím fakt, že ho poznám a niekto to urobil za mňa...Vlastne mala by som tomu škriatku poďakovať. Som fakt zvedavá kto to je...

„Hehe..“ – smeje sa Alex v telefóne – „To som Ťa až tak rozosmial?“
„Prepáč menšie záchvaty..kde sme to skončili?“ Ten smiech mi dodal energiu. Dodal mi sebavedomie. Vôbec som sa nebála ozvať sa a zaflirtovať si trošku. Doteraz som čaro smiechu nepoznala. Teda som si to neuvedomila.
„No že ak prídeš von za mnou, tak Ti prezradím meno toho škriatka...“ – smeje sa.
„Za Tebou? Prečo neprídeš Ty za mnou?“ – pokúšam sa flirtovať. Po prvý krát!
„No rád by som prišiel..ale škriatok mi zabudol prezradiť kde bývaš...“ Bože On je aký zlatý!
„Dobre urobil ten škriatok, aspoň niečo nechal na mňa..a ak budeš dobrý tak sa to dozvieš.“ Zase flirtujem. Mám pocit, že mi to celkom ide..
„Hehe, ja som dobrý.“ – povie Alex. Už flirtuje aj On.
„No neviem neviem...“ – pokračujem.
„Som.“ – hovorí –„No čo chceš sa o tom presvedčiť osobne?“ On to fakt myslí vážne? Chce sa so mnou stretnúť? Ten chlapec s tým najkrajším „Haló“. Chce ma poblázniť ešte viac ako som?

„No...ja...“ – odpovedám neisto. V tom mi skočí do reči:
„No tááák. Neboj sa ma. Naozaj budem dobrý.“ Ja ho žeriem! Určite je to sukničkár! Kto už by vedel takto prekrásne presviedčať dievčatá? Som z neho na mäkko!
„Hehe, dobre, tak kde?“ – spýtam sa. Je mi jedno ak je to sukničkár! Ja ho chcem!
„Čo tak vo veľkom parku?“
„Dobre o 15 minút som tam.“ – odopoviem.
„Už? To bývaš tak blízko? Že za tých 15 minút sa stihneš nachystať a ešte...“ – pýta sa prekvapivo. Ja mu skočím do reči:
„Nachystať? Oblečená som už od rána.“ – zasmejem sa.
„Jáj, lebo moja Luc..no..ona sa stále prezliekala a chystala aspoň hodinu..“ Do riti, čo tu pletie tu Jeho blondínu? Zosmutnela som.

„Ách.“ – vzdychla som nahlas do telefónu, aby počul, že mi to nerobí dobre – že ju spomína.
„Prepáč Viky. Už ju nespomeniem. Sľubujem. Dobre?“
„Dobre...ja rozumiem, že ste sa len nedávno rozišli...a je to pre Teba ťažké..že Ti behá po rozume..“
„Ale nebehá. Už nie. Ani nebehala ! Nebola to ozajstná láska. Nebol som šťastný...“ – odpovedá. Toto ma upokojilo. Takže týmto sa zvyšuje šanca – moja šanca.
„Dobre. Verím Ti.“ – poviem.
„Viky?“
„Áno?“
„Máš už len 12 minút a 48 sekúnd aby si nacupitala do parku.“ – zasmeje sa. Jemu to naozaj ide. Zmeniť zlú situáciu na tú dobrú. Pousmejem sa.
„To mi akože začal plynúť čas odvtedy, čo som povedala, že tam budem za 15 minút?“
„Presne..“ – zasmial sa.
Zasmiala som sa aj ja. „Takže Ti musím zložiť, aby som nemeškala.“ – zasmejem sa a zložím mu. Nepovedala som mu ani ahoj ani nič len som surovo zložila. To by som nebola ja..


Nastriekala som si trošku môjho Chupa Chups parfumu, hodila lesk na pery, usmiala sa na bráška a mamu a zabuchla dvere. O chvíľu som tam. Pri ňom. Neverím Tomu. Som taká šťastná! Aj keď mám trošku zmiešané pocity..obavy..ale to asi pred prvým rande tak býva. Ak to môžem nazvať rande...

 Blog

25 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu