Zeriavka: Ja a Ten chlapec (časť 25. - prší prší len sa leje)

Waw to sú ale krásne slóvka – povedala som si a mala som pocit, že sa moje oči lesknú od šťastia. Neviem, naozaj neviem, čo mu mám na to povedať...Čo keď na tú blondínu nezabudne a ja sa budem trápiť? Ale ak poviem NIE budem sa trápiť ešte viac..takže..

So smutnými očami na mňa pozerá. Alex. Ten s tým najkrajším „Haló“, Ten koho som vždy tak chcela a teraz..chcem ho aj teraz? Áno chcem ho! Ale nesmiem sa dať tak ľahko. Nech o mňa bojuje.

„Dobre. Dám Ti šancu.“ – odpovedala som mu. On sa na mňa pozrel tak šťastne..no v tom som ho schladila:
„Šancu bojovať o mňa. To neznamená nič..len aby si vedel..“ – ani neviem ako sa mám vyjadrovať, dúfam, že som to povedala správne – rozmýšľam. On sa stále usmieva a v tom ma silno objíme. Ja neviem, čo mám robiť. Ruky mám spustené vedľa tela, chovám sa trochu chladne, neobjímam ho.
„Ďakujem, ďakujem Ti Viky.“ – hovorí a objíma ma. Čo to do neho vošlo?! – pýtam sa sama seba...Ale cítim sa byť sťástná. Celé je to také zvláštne. Ale také asi začiatky bývajú...

Potom ma pustil, chvíľu sa mi pozeral do očí a čakal, že sa na neho usmejem. Usmiala som sa napriek tomu, že som chcela ostať chladnou. Pozerali sme sa na seba a usmievali. Nevedeli sme zo seba odtrhnúť oči. Bolo to také zvláštne, ale pekné..Ako sme sa tak na seba pozerali spadla mi na nos kvapka. Kvapka dažďa. Ďalšia mi spadla na pravé líce. No ja som sa ani nepohla. Stále som na neho hľadela. Ďalšia kvapka sa objavila na mojom čele. On sa z ničoho nič príbližil a dal mi takú malú nesmelú pusu presne na miesto kde dopadla. Myslím si, že si všimol ako som sa červenala. No on sa tiež červenal...

Ďalšia kvapka padla na jeho ľavú ruku. Potom na nás padali ďalšie a ďalšie kvapky...rozpršalo sa. Vstali sme a začali sme utekať cez námestie. Boli sme pekne mokrý! On býva blízko tak ma zavolal k nim. Nič iné mi neostávalo len pozvanie prijať. V celku bola som zvedavá ako vyzerá byt, kde býva..jeho izba..No myslela som si, že je skoro zisťovať to..ale čo už dážď je dážď.

Nastúpili sme do výťahu a Alex stlačil číslo 7.
„Bývaš na sedmičke?“ – pýtam sa ho.
„Áno bývam..“ – odpovedá s úsmevom na tvári. Voda z nás stekala. Hlavne z mojich vlasov..Prečo je ten výťah taký úzky a ide tak pomaly? - Pýtala som sa sama seba. Bola som nervózna..boli sme tak blízko seba a úplne sami..Celý čas som sa pozerala na čísla vo výťahu..svietilo na 3jke..teraz na 4tke..hneď sme tam..Niekedy mi padol zrak i na neho, vyzeral tak sladko..jeho dlhšie blonďavé vlásky boli tiež mokré..vyzeral tak príťažlivo ako by práve vyliezol zo sprchy...

Sedmička. Sme tam. Siahol do svojho vrecka, vytiahol kľúče a otvoril dvere. Vošiel dnu a pozrel na mňa.

„Poď ďalej..neboj, neuhryznem Ťa..“ – povedal. A zase to robí. Flirtuje so mnou. Ten výraz jeho tváre – to bol určite flirt..Pochybujem, že mal len jedno dievča..Stála som na chodbe a čakala som, že príde jeho otec alebo mama alebo jedna zo sestier..neprišiel nikto..

„Si tu sám?“ – pýtam sa.
„Áno teraz som, prídu až o ôsmej...Na toto si obleč, je to mojej sestry, určite Ti to bude dobre..“ – dopovedal.

Zobrala som si nejaké čierne tričko a zelené tepláky. Potom vytiahol ešte nejaký uterák, podal mi ho, zobral jeden aj pre seba a odišiel do kuchyne spraviť čaj.

Tak a sme tu sami. U neho...

Blog

21 0 0 0 0

Komentuj

Ja a Ten chlapec (časť 25. - prší prší len sa leje)

7 komentov k blogu

Horúce!