Ja a Ten chlapec (časť 4. - U kolibríka)

„Cililin cililin“ – prebudí ma z myšlienok zvonček na dverách. Zuza je tu. Rýchlo na seba hodím džínsy a kabát a idem otvoriť. Počkať. Mala by som si dať niečo lepšie. Čo keď toho chlapca stretneme...Vrátila som sa do izby, kukla do skrine a vybrala si svoj obľúbený tyrkysový top s výstrihom a čierny kožený kabát. Pozrela som sa na svoj odraz v zrkadle, v rýchlosti si prešla špirálou po mihalniciach a nastriekala na seba ružový parfúm Chupa Chups. „To je už lepšie.“ – povedala som si spokojne.

„Cililin cililin“ - bože, nie len že je otravná, ale ani nepozná slovo TRPEZLIVOSŤ.

„Už ideeeeeeem!“ – zakričala som.
„Neviem nájsť kľúče.“ – klamala som. V skutočnosti som hľadala môj malinový lesk na pery.
„Ok. Ale pohni si!“ – kričí naspäť.

Našla som lesk. Huráá! Zoberiem do ruky kľúče a zaštrkám s nimi – aby to vyzeralo, že som ich už našla...strčím ich do kľučky a robím sa že odomykám.

„To Ti ale trvalo!“ – sťažuje sa a to som ešte ani poriadne neotvorila dvere.
„Ehm..sorry, musela som ešte umyť riad a zabudla som, že som nechala kľúče v kuchyni...“ – Ja viem, nemala by som klamať svojej kamarátke. Ale čo som jej mala povedať? Že som sa práve zaľúbila do NIEKOHO hlasu v telefóne a pravdepodobne má priateľku...?! Možno keby to bol niekto iný ako Zuza tak by som to povedala. Ale ona je HROZNÁ! Buď by ma vysmiala alebo by mi povedala niečo, s čím by sa moja nádej úplne rozplynula. Niekedy rozmýšľam prečo sa s ňou kamarátim. Ale...ona je inak vážne super, veľa sa s ňou nasmejem. Asi preto...

Ako som sa snažila ospravedlňovať, nevšimla som si, že na mňa civí ako by som práve spadla z Neba.

„Wow! Dneska si aká kočka.“ – pochválila ma. No aj to je dôvod prečo ju mám rada.
„Heh. Myslíš?“ – uškrnula som sa.
„Nemyslím, ja to...“
....viem“ – povedali sme naraz a začali sme sa smiať.
„No poď kráska. Dáme si kofolu.“ – povedala a pokračovala v rehotaní sa spolu so mnou.
„Dáme.“ – odpovedala som spokojne.

...

„Máš pravdu je krásne.“ – povedala som Zuzke ako sme prešli okolo školy a zašli za stromy presne ako ten pár. Ten šťastný pár. Ten chlapec, ktorý mi omylom volal...ak to bol On...a Jeho dlhovlasá blondínka.

...

Sadli sme na terasu nášho obľúbeného podniku U kolibríka. Objednali sme si dve kofoly a rozprávali sa o všedných veciach ako je škola, rodina, choroby a kto s kým sa dal zase dokopy, kto čo komu napísal na facebooku...prečo bola Zuza zase opitá a s kým sa spoznala tentokrát...

„Keby si šla niekedy so mnou. Spoznala by si nejakého šráca aj Ty.“ – povedala mi.

„No ja neviem...“ – frflala som ako vždy. Radšej si zatancujem doma keď ma nikto nevidí. No MOŽNO keby som nebola taká hanblivka, MOŽNO by som niekoho mala. MOŽNO by som poznala ten pocit. Ten pocit, že je Tu niekto koho môžem chytiť za ruku, silno ho objať, dať mu bozk na pery a čakať na zamilovaný úsmev a oči toho druhého.. No o týchto veciach budem asi ešte dlho snívať pokiaľ sa stanú skutočnosťou...

„Bolo by super keby si šla..“ – prerušila moje myšlienky. „Ja chodím každý piatok a vždy niekoho spoznám.“ – snaží sa ma presvedčiť...

V tom...Zastavilo sa mi srdce...zastavila sa mi myseľ...

...Ten s tým najkrajším „Haló" spolu s Jeho blondínkou odchádzajú z kolibríka...

 Blog

28 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu