„Viky. Čo si zaspala?“ – pýta sa hlas na druhej strane telefónu. Pozriem sa koľko je hodín. Ach nie je pol desiatej! „No...“ – odpovedám a pri tom sa pozerám na display, že s kým mám to dočinenie. „A prídeš ešte? Stihneš to na anglinu? Mali sme robiť to interview pamätáš?“ „Jani, necítim sa dobre. Som strašne unavená a nehorázne ma bolí hrdlo...“ – hovorím so zachrípnutím hlasom. „Ach moja, počuť na tebe. Tak nič. Prajem Ti skoré uzdravenie...Už prišla učka, musím končiť papa.“ – povedala a zložila.
Akurát prišla do izby moja mama. „Si v poriadku? Počula som, že si v noci kašlala, tak som Ťa nechala spať a šla som do lekárne po Hedelix.“ „No bolí ma strašne hrdlo a hlava“ – odpovedám celá spotená. Mama mi priloží ruku na čelo a následne mi podá teplomer - „Na, daj si ho pod pazuchu“
„Mami?“
„Áno?“
„Uvaríš mi nejaký bylinkový čaj?“ Pýtam sa s nádejou, že mi pomôže. Ach, potrebujem sa čo najskôr vyzdravieť. Dnes večer máme ísť do toho STARu...V tom som si znova spomenula na moju nočnú moru. Bolo to hrozné. Chcela som niečo povedať, ale nemohla som. Nemám rada také sny. Je to ešte horšie ako sen typu chcem bežať, ale nedá sa.
Počujem zvuk rýchlovarnej kanvice a hukot príborov a tanierov. Asi mi robí raňajky. Počkať. Ona nie je v práci?!
Zatiaľ sa pozriem na teplomer. Ach nie! 38, 4. Rýchlo ho strasiem aby to mama nevidela. Takto s horúčkou by ma určite nikde nepustila. Ja tam musím ísť. Musím ho vidieť! Musím sa dozvedieť pravdu. Inokedy už nebudem mať tú šancu. Bohvie, či tam chodí každý piatok...
„Ukáž teplomer“ – hovorí mama s otvorenou dlaňou, v druhej drží šálku s čajom. Podám jej ho tak aby nevidela, že už ho dávno pod pazuchou nemám. „Si podchladená. 35, 8“ – hovorí. Ach nie, zle som to striasla. Hovorím si. Určite ma nikde nepustí. „Dnes ostaneš celý deň v posteli. Viem, že je piatok a že si sa chcela ísť zabávať. Ale keby si šla bolo by Ti ešte horšie. Dám Ti niečo na hrdlo. Počujem, že si zachrípnutá.“ – Ách, vedela som to. Nikde ma nepustí...Nič som neodpovedala. Zobrala som si tabletku na cmúľanie a prikryla som sa. Celá som sa schovala pod paplón a v tichu púšťala slzy z mojich očí. Nie len preto, že nemôžem ísť na diskotéku a neuvidím môjho Alexa...ale aj preto, že mi je neskutočne zle a mám chuť zomrieť...V tom ma napadlo, že v mojom nočnom stolíku mám paralen tak som ho zapila so zvyškom čaju. Mama si totiž myslela, že som podchladená a tak mi dala niečo iné.
...
„...like a star, you can"t stop my shine, I"m lovin" cloud nine, my head"s in the sky...“ – budí ma telefón. Ach prečo som ho nevypla?!
„Nooó?“ – zdvihnem s veľmi znechutením tónom. „No čo Viky kedy mám prísť po Teba?“ – pýta sa hlas, ktorý znie úplne ako Zuza. „Zuzi?“ - pre istotu sa spýtam. „No...že kedy ideme?“ – pýta sa netrpezlivo. „Ja nejdem...som chorá.“ – hovorím jej a zakašlem. „Aha...tak nič no..Tak sa teda maj.“ – povedala naštvane a zložila.
“Čoo?! Ona mi neverí? Ja sa naozaj cítim zle. Keby mi verila určite by sa ma spýtala či ma má prísť pozrieť alebo by mi aspoň povedala skoré uzdravenie. Ale ona...nič také. No to je Zuza.
Takže dnes večer ho neuvidím. Nebudem počuť jeho hlas. Nedozviem sa či Alexander Záborský = Ten s tým najkrajším „Haló“.....
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
sprejerka01
27. 9.sept. 2010 13:21
@zeriavka ty trúúúúúúúúúúúba prečo si pila tú kofolu?????? teraz nemôôôžeš ísť na disku..a nebudeš ho vidiiieť chcem ďalší diel kde sa už niečo stane!!!!
4
Ja už chcem vedieť čo sa s nimi stane! ááá ale musia sa dať do kopy! MUSIA!
7
"neuvidim mojho alexa" ujujujjojojoj
zalozene na zivote 14rocnej "lasky"?
peace!
p.s. viem o jednej veci co plati... clovek moze byt hociako "takmer" dokonaly, a aj tak pre ludi je uplna nula
deje sa to, co clovek nechce! a to co chce, si musi vydobit
pozdravte alexa
zalozene na zivote 14rocnej "lasky"?
peace!
p.s. viem o jednej veci co plati... clovek moze byt hociako "takmer" dokonaly, a aj tak pre ludi je uplna nula
deje sa to, co clovek nechce! a to co chce, si musi vydobit
pozdravte alexa
Napíš svoj komentár