Je ti povedané: toto je neprirodzené. Čo však je príroda? Niečo existujúce mimo človeka? Príroda nikdy neopustila človeka. Je jeho súčasťou. Čokoľvek syntetické je len syntézou prírodného, ktorú príroda umožňuje. Čokoľvek čo vieš myslieť alebo urobiť je fyzicky možné a tým pádom aj prirodzené. A príroda umožňuje v sebe mnoho vecí. Čímkoľvek chceš byť, čokoľvek chceš spraviť: je to prirodzené. Ak ti hodnotiaci hovorí, že to je mimo nátury: je to proti tej jeho.
Povedali ti: Toto je zlé a vráti sa ti to. Ale karma je výmysel. Pýtam sa totiž: Podľa akej morálky ťa vesmír hodnotí? Je vesmír kresťan? Čo teda ak niekto vyrastal ako ateista? Vráti sa mu kresťanský hriech? Alebo moslimský? Karma je veľmi egocentrický koncept. Jediná entita, ktorá ťa morálne hodnotí a vracia ti niečo na základe morálnej hodnoty tvojich činov je spoločnosť. Povedali ti: Toto je zlé a vráti sa ti to. Klamú. Hovoria totiž: Myslím si, že by si to nemal robiť. Nerozumiem prečo, ale nemal. A niekto ti to vráti a ak sa ti pritrafí nešťastná náhoda, budem oslavovať ilúziu božej prozreteľnosti.
Je ti povedané kým si od prvých krokov, ale stávaš sa tým, jedine ak rolu akceptuješ. Ak akceptuješ samozrejmosť niekym vágne definovanej prirodzenosti, či mantinely čiernobielej morálky. Človek je bytosťou zotročenou. Len veľmi zriedka sa stretnem s niekym, čo by vymenil pohodlie ľudskosti za krk bez rán od obojku. Neimplikujem, že by si sa mal pretvárať. Je v tom toľko bolesti a polámaných ilúzií... toľko sklamaných pohľadov, odsúdenia a bolesti... Myslím si len, že by mal každý dostať šancu existovať ako svoja bytosť. Nie preto, že by to bolo správne, ale pretože otroci sú nudní.
Blog mi pripomenul nasu debatu s kamaratkami o nevere/vztahoch a jej vnimani v roznych kulturach a jej aspektoch - tiez sme to rozvijali v podobnom duchu.
Neviem, avsak co by sme boli kebyze od prvych krokoch nikto naokolo nie je, ktoby nam hovoril co sme? Resp by nebol nikto? Ci to uz vnimame ako dve odlisne veci?
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
Neviem, avsak co by sme boli kebyze od prvych krokoch nikto naokolo nie je, ktoby nam hovoril co sme? Resp by nebol nikto? Ci to uz vnimame ako dve odlisne veci?