Cupitá medzi chladnými stenami mestských budov. Ulice sú kľukaté. V jej mysli je toto domov. Domovský úľ. Ja však viem, že je to práve teraz bludisko a čokoľvek z toho predstava vytvaruje.
Aby sa z toho stalo bludisko, musí sa stratiť a dlhšie nenachádzať. Buď jej okolie nebude nič hovoriť alebo ju len bude mýliť. Sledujem ju zo strechy budovy. Počujem pokojný tlkot jej mladého srdca. Dych. Zvuk prežúvania. Podľa vône žuje mentolovú žuvačku. Opätky to všetko vulgárne prekrikujú neustálym klopkaním. Osamelým klopkaním vo dvojici do tichej noci.
Svalstvo mi tuhne... obtáča sa okolo kostí ako deformované hady. Vznesiem sa hladko do vzduchu a vznášajúc sa prejdem k ďalšej budove, sledujúc ju.
010101010101010101010101010101010101010101010101010101
V hlave mám plán. Istý. Opakujúci sa takmer každý pondelok. V túto hodinu prichádzam z práce domov. Bude nasledovať sprcha a oddych pri knihe. Práve čítam jednéhoi nórskeho spisovateľa. Písal o lesoch. Krátke poviedky o lese.
Keď čítam jeho knihy, akoby som tam bola. Vidím hmlu. Ihličnany.
Zvykne sa mi o tom snívať. V poslednej dobe tam ale je viac. Niečo je prítomné. Niečo cudzorodé. Ponáša sa to na "niekoho", ale je to "niečo"...
Už sa teším, ako si dám dole podprsenku a nadýchnem, akoby prvý krát, počas dnešného dňa. Pozerám na chodník a dostávam sa na úsek, ktorý si pamätám naspamäť. Každú prasklinu na každej dlaždici. Vystúpim po schodoch a chcem otvoriť dvere.
Dvere tam však nie sú.
Zasmejem sa, potom zvážniem. Čo sa stalo? Murárske práce? Namierim to do podchodu. Ku zadným dverám. Na druhej strane vychádzam z podchodu. Niečo je však iné...
Toto nie je môj blok. Tvar je iný. Musela som v zamyslení prísť do inej časti štvrte. Tu som však ešte nikdy nebola...
Ale... dlaždice. Vrátim sa späť. Je to iná budova. Odkiaľ som prišla? Kde som? Hľadám meno ulice, na stenách sú však len čísla. Veľké štítky s názvom ulice sú... prázdne.
Vytiahnem mobil a volám bratovi, nech po mňa príde. Možno to bude poznať podľa popisu.
Zvoní to, ale nikto nedvíha.
Skúsim sa zorientovať. Túto vežu som nevidela... Ako sa tu vôbec... Túto budovu nepoznám... Prvky mi pripadajú familiárna, ale... Ale...
Na druhej strane ulice je diera v stene.
Je osvetlená nočnou lampou, ale nevidím, čo je na druhej strane... Prechádzam cez cestu, ako pod hypnózou. Na druhej strane sa črtá les, ale je dole hlavou... Koruny stromov ukazujú dole... Počujem šušťanie... obraz sa točí v smere hodinových ručičiek... Vidím hniezdo, ako vypadáva zo stromu do neba, z ktorého je bezodná priepasť... Fascinovane leziem do diery, a keď sa doplazím na druhú stranu, zem je dole a obloha hore...
Nórsky les.
Spravím pár krokov po mäkkej pôde. Predo mnou je jazero. Prídem ku brehu a pozriem sa na hladinu. Vodá je taká číra, že sa od nej neodrážam. Akoby ledva existovala. Dotknem sa hladiny a počujem z lesa pískanie. Zo stromov sa začne vyparovať, potom dymiť. Spod kôry tečie krv. Stromy sa trasú, ako dieťa v horúčke... potom sa jeden po druhom zapália.
Bojím sa. Spravím pár krokov dozadu. Vleziem do diery a vychádzam na druhej strane.
Ulica? Prečo tu nie sú žiadne autá?
Ulica mlčí. Žiadne zvuky. Len svetlo v oknách. Žiadni ľudia. Len ulica a jej svetlá a zvuky horiaceho lesa v diaľke...
Niečo sa vo mne ozve. Niečo veľmi staré. Je to pachom vo vzduchu. Zavetrím a cítim, ako sam i odkrvujú v strachu končatiny. Obzriem sa. Na druhej strane, pod lampou stojí obrovský čierny medveď na štyroch a pozerá na mňa. Má obrovské biele oči, podliate krvou a zo zubov mu niečo odkvapkáva... Stojím ako prikovaná...
010101010101010101010101010101010101010101010101010101
Keď jedného dňa skončil lov na medveďa a karhunpeijaiset, jeho duša cestovala ďaleko, až sa dostala na miesta mimo myšlienok. Na zemi sú miesta, ktoré je možné dosiahnuť len tým, keď sa stratíš. Medveďa som prichýlil... Staral sa oň. Dávam mu domov a on za mňa loví...
Mladá žena strnula. Jej srdce bije. Cítim jej pot. Žuvačka má medzi zubami a lícami. Pozerám zhora, ako sa Bjardýr začína na ňu rútiť. V žene sa vzbudia staré inštinkty... Tie najstaršie strachy, tie najstaršie reakcie. Strach prehluší túžba zachovať sa a dáva sa do behu.
Pokojne sa vznášam za nimi. Cestou hladkám hviezdy holou dlaňou. Pália mi kožu, ale tá sa zrastie...
010101010101010101010101010101010101010101010101010101
Ľudia sú pri oknách, ale nevidia ma... Počujem vzrušené zvuky medveďa a počujem, že ma dobieha... Nikdy som tak rýchlo nebežala. Zdá sa však, že to nestačí. Dobieha ma. Dobieha ma! DOBIEHA MA! ON MA DOBIEHA!
Zuby sa zabárajú do môjho chrbta a ako ma dlaví jeho mohutné telo, obrovské laby sa obtáčajú okolo môjho tela...
Kričím z celých pľúc. Nepomôže mi to, ale aspoň sa môžem stratiť v kriku.
Hudba tíchne. Hostia plesu na mňa pobúrene pozerajú. Kde som? Je to jedno. Cítim hanbu a pozriem do stola. Mám na sebe krásne večerné šaty. Oproti mne sedí muž a sleduje ma veľkými bielymi očami.
Tie oči... Povie mi niečo v jazyku, ktorému nerozumiem, hlasom, aký som nikdy nepočula. Začínam plakať. Muž vstane a prevrhne zo stola fľašu s vínom, svietnik, porcelánové taniere a šálky, kryštálové poháre na stopke. Zdrapí ma za vlasy a udrie mi hlavu o stôl. Prehne ma oň... vyhrnie šaty... Zatvorím oči a plačem a muž ma znásilňuje.
Viem že sa pozerajú. Tichom sa ozývajú moje vzlyky, vŕzganie stola a pobavený šepot. Keď muž vyvrcholí, ozve sa potlesk...
Som ľudskou ženou na medveďom plese. Stratila som sa a neviem sa nájsť tam, kde som bola.
Jednej veľmi starej časti mojej bytosti... priestoru mimo mojej osoby sa to všetko páči. Začínam sa nachádzať v bolesti. V zúfalstve. V horiacom lese.
Cítim lásku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár