Milá Dolores,
ešte som Ti nikdy nepísal. Čas sa však kráti, a koľkokoľvek dní by som ešte žil, bolo by Ti jedno, či som mŕtvy alebo živý, keď sa Ti nedostane hoci len listu od mojej osoby.
Predstavujem si, že som Ťa niekedy videl. Ešte dávno, keď som bol mladý a pohľadný. V autobuse, na ulici, či sediac oproti mne v čakárni, keď som čakal na... ktovie čo. Predstavujem si, že keby sme sa dali do rozhovoru, mohli sme byť priateľmi, mohla si mi byť sestrou, a ja by som za Tebou chodieval po duševnú úľavu. Teraz by si sa chystala vydávať, a ja by som sa usmieval.
A preto Ti píšem list do paralélna. Som muž, ktorého nepoznáš, a Ty žena, ktorá nemá na takéto sprostosti čas. Napriek tomu. Píšem inej Dolores, a tej istej.
Niekedy mám pocit, že musím nájsť spôsob, ako zachytiť zvuky a hudbu, čo mi občas hráva v hlave, aby som sa nezbláznil. Možno by to bol spôsob ako konečne vydať zo seba istý druh plaču, ktorý sa nedá vyjadriť slzami, či vzlykom. Pomohlo by mi v tom poznať noty?
Možno by ma to len sklamalo a bola by to len pestrejšia obdoba slov, ekvivalentne nepostačujúca. Mal by som istotu, že to nijakým spôsobom nie je možné. Istota by bola hlbším utrpením, ako to, že neovládam hudbu a smiem žiť v dojme, že práve preto som v istom zmysle nemý.
Áno viem. Usmiala by si sa a povedala, že to je hlúpe. Ja by som sa tiež smutne usmial, pokecali by sme o každodennosti, zaplatil by som za kávy a odišiel od stola...
Napriek tomu, je to myšlienka, ktorej sa neviem zbaviť, a viem, že práve Ty to chápeš.
Semper fidelis,
Zerum Unus
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
phantasia
19. 6.júna 2013 20:10
jéj, konečne originálny blog, čo tu čítam
Napíš svoj komentár