Odhodlávam sa tieto riadky písať dllhšie. Neviem, čo napísať. Nie je to nedostatkom inšpirácie. Udialo sa obrovské množstvo zmien. Zmenil som mesto, prácu a časový plán svojho života. Ucelil som si presvedčenie a viem po akom kurze, čo do filozofie, idem. Spoznal som sám seba a márnosť ega. Spoznal som väzby hlbšie, ako samotná láska a príbuznosti bližšie, ako rodinné... Nahliadam do sveta, ako funguje a udivuje ma, aký je na istej úrovni surreálny práve tam, kde ľudia čakajú, že bude najfixnejší...
Rád by som písal... Hlbšie... viac... Nedá sa však úplne podeliť. Nie je toho primálo, je toho priveľa. Niektoré veci, by neboli porozumené a o niektorých nemienim hovoriť.
O niektorých veciach sa nedá hovoriť priamo... Bola by možná alegória, alebo symbolická poézia, ale najkrajšie básne skladá ticho.
Sedím na balkóne... A nikde v okolí nie je jazero, pri ktorom som vyrastal, ani majestátne topole. Som v inom meste. Vidím ľudí, ako cvičia pod hlučnými pokynmi trénera. Areál medzi obytnými domami, kde to vykonávajú je kapitalisticky idilický, a viem si ho predstaviť ako pôvodný projekt a architektonický model. Ponáša sa na model... Na sny o elegancii, ktoré sa vždy po čase okukajú, a ľudia sa sťahujú do iného sna, ktorý dáva dojem objektivity.
Napriek všetkému, nepotrebujem svoje kolísky. Nepotrebujem spomienky na miesta odkiaľ som prišiel, odkiaľ sa zliala moja osobnosť a moje vedomosti do mixtúry, ktorá je tu, a ktorá reprezentuje práve teraz v zovretí dočasnosti moje ja.
Nosím jazerá v sebe. Topole taktiež. Nosím všetku bolesť, jazvy a všetky radosti... a pozerám sa na ne z diaľky. Čo sa nepodpísalo dosť hlboko, aby vedelo existovať mimo pominuteĺných kategórií, je čím ďalej tým menej dôležité.
Okolo prechádza električka. Počujem vtáky alebo mám len ten dojem. Svet nie je pevný. Začínam milovať jeho toky.
Ďakujem za záujem, ak ste sa dostali až sem.
Semper fidelis...
Zerum Unus
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár