Dlhé roky som pil kávu istým spôsobom. Veľké presso s mliekom a cukrom. Najprv som dopil z kávy, potom som pridal cukor a odpil znova, následne som pridal mlieko a zopakoval to. Bolo to aby som cítil rozdiel medzi jednotlivými fázami. Aby sa káva pred jazykom konštruovala a získala viac vrstiev.
Potom som prestal piť kávu s cukrom a mliekom.
V súčasnosti pijem presso. Malé. (Kávoví fašisti nasrato pozerajú na moju herézu na obrazovke...) Bez mlieka a bez cukru. Prvé dni to bolo ťažké. Pripadalo mi to príliš horké. Príliš intenzívne, kávové.
Prevykol som si. Keď si chcem chuť zjemniť a práve nepracujem alebo aspoň nešoférujem, poprosím čašníčku o karamelový likér.
Pred nedávnom som však ochutnal po čase znova veľké presso s cukrom a mliekom a ohúrilo ma, ako mi to nechutilo. Príliš zriedené, príliš sladké, príliš jemné. Príliš... vulgárne vo svojej civilizovanosti. Nevyjadrovalo to kávu.
Dnes som si chcel dopriať kávu s baileys... ale v poslednej chvíli som si to rozmyslel a objednal si kávu a whiskey.
Mám dojem, že sa nevrátim k baileys.
Asi zasvätím nové formy mojich kávových rituálov koncentrácii na koncentráciu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár