zatieňuješ hviezdy
keď vychádzaš spopod vody
ako... solis ortus
a kvapky kĺžu po mladej koži
ako veriaci na púti
po, tvojich, kolenách...
mokré vlasy ti oblizujú plecia
a bledá koža odhaľuje spleť
pulzujúcich cievičiek
...oceány krvi tečúce tvojimi tkanivami
ohrievajú telo napriek chladu vody
zvodná krivka bedra a brucha
je danajským darom prírody
každým očiam čo sa uprú
odídu do snov o spojení
a nikdy sa nevrátia späť
sladká bolesť vzdialenosti
viac púta zrak a predstavu
vedie ducha k oddanosti
myseľ k myšlienkam na postavu
tieň vzišlý z kalných vôd
nabáda zviera k nekalosti...
a tie ho veru neminú
ani tú, čo tak ľahkovážne
rozbúrila hladinu...
kradmo splývam vodou k tebe
mračno v čele
kŕč na prstoch
tvoje lýtka, krásne bledé...
takmer biele
spievajú o krstoch...
a hroboch...
zovriem ťa túžobne rukami
i voda sa rozbúri pod nami
a za teplého dňa pod večerom
objíme voda svetlo aj tmu
a ticho ich zhltne jazero...
zatienilas´ hviezdy
a tma si našla novú oblohu...
v svete pod večným bahnom snenia
miluje svetlo mátohu...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár