Absencia zraku je absolútnou čerňou. Cesta k jej absolútnu vedie cez ilúziu vytvorenú modrou či hnedou až ku uvedomeniu, že žiadna čierna nie je, a to, čo hľadáš je absencia ako taká. Čierna v pravom zmysle slova nie je viditeľnou farbou, ale konceptom.
To, čo sa z viditeľného spektra prezentuje ako čierna je v skutočnosti jej reprezentáciou. Odtieň, ktorý pohlcuje svetlo postačujúco na to, aby budil dojem, že tam svetlo nie je. Pôjdem ďalej a odrežem akýkoľvek tvar od priestoru. Ostáva čistý destilovaný priestor a je jedno aký je veľký- bez tvarov ktoré by ho zapĺňali a boli k sebe relatívnymi je absolútny. Číry priestor nepozná rozmery. Nie sú potrebné, aby bol.
Tvary pútajú nekonečno priestoru. Tvary obmedzujú, tak ako obmedzujú farby skutočnú čerň slepoty. Kam by až myseľ expandovala neobmedzená optickom? Kam by expandovala neobmedzená zmyslom?
V tomto ohľade je súcno človeka prekliate svojou relativitou. Toľko objektov, cez ktoré rozpoznávame len a len ďalšie objekty. Toľko delení.
Často túžim po absolútnej černi. Po čistom a beztvarom.
Čas si môže dať pohov. Sledujem sochy svojich spomienok a krátke sekvencie pohybov, opakujúce sa v nekonečnom opakovaní, ako trojrozmerný .gif obrázok.
Vybavujem si vôňu vanilky a cukru a predstavím si ako vyzerá karamel. Karamel ale mrzne a ja viem, že hoci sú pod škrupinou tvaru menšie štruktúry, ako molekuly, atómy, ich jadrá, obiehané vlnením, ktoré nazývame elektónmi a kdesi v hĺbke je také množstvo častíc... keď škrupinku odhalím spolu so škrupinkou "plna" zabraňujúceho vidieť nahý priestor, je tam, vo všetkej svojej nahote, ako žena pod šatami.
Žena pod šatami je úplne iný svet, ako Vuitton, Gucci, či iná látka... odievaš svoju myseľ viac, ako svoje telo... žena pod šatami je úplne iný svet... Vonia za parfémom, ale aj ten len odieva myseľ... a ja chcem ísť ďalej, k mäkkej teplej koži, prsiam a surovej vôni pohlavia... Ale aj tvoje telo len odieva myseľ... občas prerazí cez diktát tkanív, ale je to nerovný zápas, keďže svet, ktorý vidia oči tak údesne miluje šat a myseľ je tak dobre ošatená...
A myseľ je tiež len odevom... Keď raz pominieš, zotrvá len to pod jej škrupinou. Nazvi to dušou ak chceš. Nezachráni to tvoje ja.
O to sa však hra nehrá.
Predstav si, ako tu proti mne sedíš v mojej predstave, krásna a s úsmevom, predstav si, že je všetko len sklo. Ešte aj samotné svetlo... Že fotóny sú nádherné, filigránsky vykreslené vlnovky a na krídlach drakov, menších, ako pochopenie bohov pre ľudí dopadajú márne na transparentný vesmír... a aj keby sa odrazili... tvoje oči nevidia, keďže sú sklenené. Predstav si, že nič nevidíš a škrupinka bytia odpadá aj z tvojho sluchu... Čuch ťa taktiež zrádza a všetky ostatné zmysly odchádzajú s ním...
Čím si teraz pre seba?
Poznaj absolútnu čerň a budeš poznať, čím je svet v mojej mysli.
Je mi často vyčítané, že sa hrám... s hrami aj ľuďmi. A priznávam a neexkulpujem sa. Nie je to dôkazom môjho vnútroného dieťaťa... ale len tie najintenzívnejšie vnemy prerazia až ku "zraku" mojich sklenených očí.
A niekedy mám takmer dojem, že žijem... takmer rozumiem potešeniu z času... kým mi znova nie je zima a neodejem myseľ do čiernej polopriesvitnej čipky prázdnoty.
Dotýkaš sa ma aj keď sa ma nedotýkaš a nepotrebujem vidieť tvoj tvar, aby som cítil tvoje teplo cez vrstvy kryštálového vesmíru.
Nevičítaj mi prosím, keď sa pre bludičky tmy strácam v lese... vždy nájdem napokon cestu domov. Až na deň, keď sa nevrátim...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lubobs
6. 5.mája 2013 21:33
cítim
Napíš svoj komentár